Píšeš, že nie si ani tréner, ani ortopéd. Možno preto tak veľmi veci zjednodušuješ. Vo veku MŽ je bežné, že hráč, alebo hráčka trénuje povedzme 2 roky. Tréning v bežnom klube je najviac 3x do týždňa. Občas každé dieťa vynechá. Škola, rodina, zdravotný stav... Skutočná dochádzka je povedzme 70%. Čo myslíš, koľko času má to dieťa na vybudovanie takého stredu tela, aby znieslo neúmernú záťaž podania z výskoku? Skúsme sa zamyslieť nad niečím iným. Jeden z našich najväčších volejbalistov s tým začal vo veku 17 rokov. A bol aj na olympiáde, a vyhral aj pohár majstrov, aj všeličo iné. Problém podľa mňa je najmä v tom, že dieťa nie je všeobecne pripravené na isté špecificky veľmi náročné pohyby z dôvodu zanedbávania telesnej prípravy v rámci ZŠ. Ani doma neprekypuje pohybom. Ak si niekto myslí, že pošle dieťa von so psom a ono sa bude pohybovať, väčšinou sa hlboko mýli. Hýbe sa akurát tak pes! To je jedna stránka problému. Druhou je dôvod na presadzovanie takej pokročilej formy herného prejavu. Ako keby sme nechali pri vyučovaní matematiky jedno predčasne vyspelé, alebo mimoriadne nadané dieťa všetko počítať a ostatné by sme len presadili občas do inej lavice. Čo by sa naučili? Boli by pritom na tej istej hodine, počúvali a videli by to isté, aj by sa hýbali a napriek tomu by z toho nemali nič, okrem pocitu frustrácie.
