Prihlásenie
Golian Bohuš (1931 - 2012)
Bratislava 3. novembra 2010 (TASR) - Bohumil Golian bol prvým slovenským vlajkonosičom na olympijských hrách. Stalo sa tak v roku 1968 v Mexiku, kde sa mu tejto pocty dostalo ako kapitánovi volejbalovej reprezentácie v 37 rokoch. Jeho cesta za "veľkým" volejbalom sa začala v rodnej Moštenici a počas svojej dlhej 25-ročnej kariéry ju ozdobil striebrom a bronzom na OH, dvoma titulmi majstrov sveta a Európy, ako aj dvoma striebornými medailami na MS. V rozhovore pre TASR si zaspomínal na slávne časy, ale neváhal odpovedať ani na otázky týkajúce sa nových trendov spod vysokých sietí.
Prečo ste začali práve s volejbalom, čo Vás k tomu viedlo?
"Človek sa dostane v živote k rôznym veciam. Veľa záleží na prostredí, kde vyrastá a stretne sa so situáciou, ktorú si obľúbi. Moštenica bola známa tým, že volejbal tam bol prakticky ako jediný šport, možno okrem kolkov, a hral sa tam od roku 1929. Tento šport tam doniesol učiteľ Jelenský. Malá dedinka, niečo vyše 133 čísiel, vtedy čosi vyše 300 obyvateľov, no volejbal tam hral každý, starší, mladší. Bol tam známy volejbalový moštenický turnaj, na ktorý chodili Ružomberok, Dubová, Bystrica a všetky tie okolité mestá, po vojne aj Slávia Bratislava. Turnaj existuje aj dnes, ale už nie v takom rozsahu ako kedysi, lebo aj dedinka vymiera a mladí sa vysťahovávajú za prácou von. Dnes je tam ten život skôr chalupársky." Koľko ste mali rokov, keď ste po prvý raz sa stretli s volejbalom?
"My sme mali s jedným mojím kamarátom asi osem rokov, keď sme súťažili medzi sebou s loptou. Nebola síce volejbalová, ale spravená z handier, ktoré sme omotali špagátom a hrali sme ponad špagát akože volejbal. Každý si mohol trikrát odbiť. Dá sa teda povedať, že od svojho ôsmeho roku som videl volejbal, sedával na ihrisku a možno keď som mal desať-jedenásť, ma tí starší pustili aj na ihrisko. Bolo to aj preto, že to ihrisko potom upraceme, pozametáme, zložíme sieť. Hrávalo sa s koženou loptou, ktorá sa šnurovala a bolo ju treba aj ošetrovať, naboxovať, nakrémovať. A za odmenu sme si mohli zahrať aj volejbal."
Čím si Vás podmanil volejbal, prečo napríklad nie futbal?
"Ako som povedal, bolo to prostredím v ktorom som vyrastal, to ma priviedlo k volejbalu. Futbalové ihrisko sa v Moštenici nedalo postaviť, lebo to sú úzke dve dolinky a v strede, v ústí týchto doliniek, bolo aj volejbalové ihrisko medzi tromi lipami. My sme tam iné športy poznať vlastne ani nemohli. Preto zostal volejbal. A keď som prestúpil do Ružomberka na priemyslovú školu, tam sa začala moja kariéra uberať pod odborným dozorom. To už bol trocha iný volejbal, ako ten moštenický. My sme boli samoukovia."
Kto Vás v Ružomberku zasväcoval do tajov tejto hry?
"V roku 1946, keď som prišiel do Ružomberka na priemyslovku patril Ružomberok medzi prvé tri družstvá na Slovensku. Asi v roku 1948 traja starší hráči odišli, tak zobrali aj nás. Ja som mal 17 rokov, nikdy som nehral za mládežnícke družstvo. Hneď ako 17-ročný za Ružomberok. Viedol to jeden z hráčov, nebol tréner, no on to organizoval. Volal sa Vojtech Tóth a druhý bol Štefan Fagan. To boli dvaja nestori ružomberského volejbalu."
Z Ružomberka ste išli na vojnu do Znojma?
"V Ružomberku po skončení priemyslovky som bol ešte dva roky zamestnaný v Bavlnárskych závodoch. To bolo pokračovanie mojej profesie, ktorú som si zvolil, bol to textil. Nastúpil som potom na dva roky na vojnu a rátal som s tým, že sa dostanem do ATK. Lebo to v tom roku mal zájazd po Slovensku a hral aj v Mikuláši a Ružomberku a ja som proti nemu aj hral. Mňa tam aj predstavili. No bol som malý, chudý, nie veľmi výrazný a priebojný. Aj keď talent vo vnútri bol, tak ho nemohli objaviť, to dnes ťažko povedať. Do ATK ma teda nezobrali a ja som dva roky strávil pri útvare raketometov, z toho obe letá vo výcvikovom tábore na Libave, kde sme nevideli ani civila. Takže som dva roky stratil."
To Vás muselo vo vašom volejbalovom napredovaní dosť poznačiť...
"V priebehu prezenčnej služby, keďže vzťah k pohybu som mal, som zorganizoval pár chalanov, s ktorými sme si zahrali aj na tej Libave. Bol som aj na armádnej spartakiáde v atletike v skoku do výšky a vrhu guľou, len aby som so sebou niečo robil. To mi pomohlo, lebo na konci základnej vojenskej služby bol jeden veľký turnaj v Brne, kde boli reprezentačné družstvá Rumunska, Bulharska, Poľska, dve družstvá Československa po hlavičkou hlavných miest. A mňa vybrali do družstva Moravy. A tam sa mi darilo, tam si ma všimol tréner československej reprezentácie Josef Kozák, ktorý ma hneď, ako som odišiel z vojny, lanáril aj do Brna. Ja som radšej išiel do Bratislavy. Medzi svojich, aj keď to nebol Ružomberok. Lebo aj Bratislava bola pre mňa vtedy mestom neznámym. A tak som skončil v Bratislave a v roku 1955 som sa dostal do Slávie a zároveň aj do reprezentácie Československa."
Aké to bolo pre Vás, chlapca z malej dediny, prísť do Bratislavy?
"Rozhodne to bola veľká zmena. Ale už tým, že som cítil od funkcionárov starostlivosť, aj keď tie podmienky neboli nejako svetoborné, optimálne. Ale mohol som hrať volejbal, ktorý som mal veľmi rád, bolo to už na vyššej úrovni a to mi pomohlo. Vtedy VŠ Bratislava neskôr Slávia UK viedol profesor Perútka zo Žiliny. Zišiel sa tam jeden skvelý kolektív mladých ľudí, na 90 percent mimobratislavských, hlavne zo stredného Slovenska z Bystrice, Brezna, Zvolena. Len dvaja hráči boli z Bratislavy, Marek a Cagáň. Bojovali sme tri roky o majstra Československa, no nikdy sa nám to nepodarilo. No bol to kolektív, ktorý ako kolektív hral, neboli v ňom nijaké výkonnostné rozdiely medzi hráčmi."
Ako si spomínate na tie roky?
"Bolo to krásne obdobie, či už na Markovičovej vo dvore, alebo na Palisádoch v krásnom prostredí, tribúny medzi stromami, kde bolo toľko ľudí, že sa nezmestili na štadión. To sme mimoriadne pociťovali, ľudia chodili aj na volejbalové tréningy s Večerníkom. Lebo najskôr trénovali ženy, potom my muži, mali sa na čo pozerať. Chodili najmä herci, buď pred skúškami alebo po nich."
Váš najpamätnejší zápas v UK?
"Bolo ich veľa, veď v Slávii som hral od roku 1955 a posledný zápas v roku 1970. Ale jeden mi utkvel v pamäti. Hrali sme v Kolíne, prehrali sme 2:3, keby sme vyhrali sme majstri Československa. Zhodou okolností za Kolín hral Jano Veselý, brat Ivana Veselého a môj brat Miroslav. A Jana Veselého postavil tréner na servis, mal ho dobrý, estónsky, a on nás práve ním v piatom sete porazil. Hovorím mu Jano čo si to porobil. A on, veď ja som ani nechcel tak silno. No a my sme išli domov skoro s plačom."
Následne sa začala odvíjať aj Vaša reprezentačná kariéra...
"Z vojny som prišiel v roku 1954 v novembri a hneď som prišiel do Slávie. Od februára nasledujúceho roku 1955 som bol povolaný na prvé reprezentačné sústredenie a v marci na prvý zápas do Juhoslávie. To boli moje prvé kroky v nej."
Ako ste to prežívali, keď Vás povolali do reprezentácie?
"To je dnes ťažko pochopiť, že taký chlapec z dediny, neskúsený, že neprešiel špeciálnym tréningom a v podstate vyrastal sám, že sa dopracoval na takú úroveň. Už to že ma pozvali, som považoval za veľkú česť, bol som veľmi šťastný. Prvý raz ma síce povolali pred MS 1952 v Moskve, spolu so mnou aj Perútku a Macáka, lenže sme sa tam nakoniec nedostali. Takže moja reprezentačná kariéra sa začala až v roku 1955 a odvtedy som v nej bez prestávky hral 14 rokov."
Bolo ťažké pre Vás sa v nej presadiť?
"Ja som si vôbec neuvedomoval, že sa treba nejako presadzovať. Hral so si svoju hru a vždy som chcel byť lepší ako ten druhý. A preto si ma tréneri nemohli dovoliť odpísať, tak ako to bolo vtedy, keď ma nezobrali do ATK. Tam zobrali hráča z Kolína, ktorý vedel hrať na gitare, čo som ja nevedel. Našťastie toto sa už nikdy nestalo. To postavenie som si asi vydobyl cestou vlastného výkonu, ale aj svojím charakterom."
Napokon ste v reprezentácii odohrali 350 zápasov. Pamätáte si na ten prvý, či posledný?
"Ťažko povedať. Lebo nikdy som nenastupoval do volejbalu s tým, že rob si zápisky, odkladaj si fotografie. Ja som si stále myslel, no však tu budem rok, možno dva, potom ma vyhodia. A takto roky utekali. Mám síce dosť zápiskov, ale nie tak, ako by som si to teraz predstavoval. Lebo aj história potrebuje mať fakty a toto história volejbalová je, bez ohľadu na to, či ju tvorí Golian, Labuda, alebo niekto iný."
Vrcholom športovcov je účasť na OH, Vám sa to podarilo dvakrát v Tokiu 1964 a Mexiku 1968. Aké spomienky sa Vám viažu na tieto podujatia?
"Volejbal bol ukrátený tým, že nebol olympijským športom a stal sa ním až v roku 1960. Vtedy bola olympiáda v Ríme, lenže prijatie volejbalu do programu OH sa uskutočnilo až na kongrese v roku 1959 v Sofii, kde šesť najlepších družstiev na svete prezentovalo tento šport. V Ríme sa to ešte nedalo organizovať. Stalo sa tak až v roku 1964 a to znamená, že keby bol volejbal v programe už skôr, napríklad v Melbourne, či Ríme, mohli sme mať aj zlato. Lebo my sme na OH 1964 v Tokiu nastupovali už ako majstri sveta, Európy, dvakrát strieborní na MS. Lebo získať striebro a bronz je krásne, no zlato to nebolo."
Čo chýbalo k tomu, aby sa to podarilo pretaviť vo väčší úspech?
"Musím povedať, že do Tokia išlo družstvo najlepšie aké v Československu bolo, no výkonnostne nie až tak suverénne ako predtým. Tí sovieti nás hrou rozhodne prekonali. Ale aj pri tom všetkom sme na posledný zápas nastupovali bez prehry a sovieti mali jednu prehru s Japonskom. Vedeli sme, že ak chceme byť zlatí musíme vyhrať, ak prehráme budeme druhí po hocijakej prehre, lebo sme mali horšie skóre. My sme totiž svoje zápasy nevyhrávali tak suverénne ako Rusi 3:0. A tak horším pomerom setov to bolo pre nás len striebro. A to isté sa zopakovalo aj v Mexiku. Tam sme horším pomerom setov s Japonskom skončili tretí."
Práve s Japonskom ste v Mexiku prehrávali 0:2 a až potom ste prišli na palubovku Vy a doviedli tím k senzačnému obratu.
"Človek sa dostane v živote k rôznym veciam. Veľa záleží na prostredí, kde vyrastá a stretne sa so situáciou, ktorú si obľúbi. Moštenica bola známa tým, že volejbal tam bol prakticky ako jediný šport, možno okrem kolkov, a hral sa tam od roku 1929. Tento šport tam doniesol učiteľ Jelenský. Malá dedinka, niečo vyše 133 čísiel, vtedy čosi vyše 300 obyvateľov, no volejbal tam hral každý, starší, mladší. Bol tam známy volejbalový moštenický turnaj, na ktorý chodili Ružomberok, Dubová, Bystrica a všetky tie okolité mestá, po vojne aj Slávia Bratislava. Turnaj existuje aj dnes, ale už nie v takom rozsahu ako kedysi, lebo aj dedinka vymiera a mladí sa vysťahovávajú za prácou von. Dnes je tam ten život skôr chalupársky." Koľko ste mali rokov, keď ste po prvý raz sa stretli s volejbalom?
"My sme mali s jedným mojím kamarátom asi osem rokov, keď sme súťažili medzi sebou s loptou. Nebola síce volejbalová, ale spravená z handier, ktoré sme omotali špagátom a hrali sme ponad špagát akože volejbal. Každý si mohol trikrát odbiť. Dá sa teda povedať, že od svojho ôsmeho roku som videl volejbal, sedával na ihrisku a možno keď som mal desať-jedenásť, ma tí starší pustili aj na ihrisko. Bolo to aj preto, že to ihrisko potom upraceme, pozametáme, zložíme sieť. Hrávalo sa s koženou loptou, ktorá sa šnurovala a bolo ju treba aj ošetrovať, naboxovať, nakrémovať. A za odmenu sme si mohli zahrať aj volejbal."
Čím si Vás podmanil volejbal, prečo napríklad nie futbal?
"Ako som povedal, bolo to prostredím v ktorom som vyrastal, to ma priviedlo k volejbalu. Futbalové ihrisko sa v Moštenici nedalo postaviť, lebo to sú úzke dve dolinky a v strede, v ústí týchto doliniek, bolo aj volejbalové ihrisko medzi tromi lipami. My sme tam iné športy poznať vlastne ani nemohli. Preto zostal volejbal. A keď som prestúpil do Ružomberka na priemyslovú školu, tam sa začala moja kariéra uberať pod odborným dozorom. To už bol trocha iný volejbal, ako ten moštenický. My sme boli samoukovia."
Kto Vás v Ružomberku zasväcoval do tajov tejto hry?
"V roku 1946, keď som prišiel do Ružomberka na priemyslovku patril Ružomberok medzi prvé tri družstvá na Slovensku. Asi v roku 1948 traja starší hráči odišli, tak zobrali aj nás. Ja som mal 17 rokov, nikdy som nehral za mládežnícke družstvo. Hneď ako 17-ročný za Ružomberok. Viedol to jeden z hráčov, nebol tréner, no on to organizoval. Volal sa Vojtech Tóth a druhý bol Štefan Fagan. To boli dvaja nestori ružomberského volejbalu."
Z Ružomberka ste išli na vojnu do Znojma?
"V Ružomberku po skončení priemyslovky som bol ešte dva roky zamestnaný v Bavlnárskych závodoch. To bolo pokračovanie mojej profesie, ktorú som si zvolil, bol to textil. Nastúpil som potom na dva roky na vojnu a rátal som s tým, že sa dostanem do ATK. Lebo to v tom roku mal zájazd po Slovensku a hral aj v Mikuláši a Ružomberku a ja som proti nemu aj hral. Mňa tam aj predstavili. No bol som malý, chudý, nie veľmi výrazný a priebojný. Aj keď talent vo vnútri bol, tak ho nemohli objaviť, to dnes ťažko povedať. Do ATK ma teda nezobrali a ja som dva roky strávil pri útvare raketometov, z toho obe letá vo výcvikovom tábore na Libave, kde sme nevideli ani civila. Takže som dva roky stratil."
To Vás muselo vo vašom volejbalovom napredovaní dosť poznačiť...
"V priebehu prezenčnej služby, keďže vzťah k pohybu som mal, som zorganizoval pár chalanov, s ktorými sme si zahrali aj na tej Libave. Bol som aj na armádnej spartakiáde v atletike v skoku do výšky a vrhu guľou, len aby som so sebou niečo robil. To mi pomohlo, lebo na konci základnej vojenskej služby bol jeden veľký turnaj v Brne, kde boli reprezentačné družstvá Rumunska, Bulharska, Poľska, dve družstvá Československa po hlavičkou hlavných miest. A mňa vybrali do družstva Moravy. A tam sa mi darilo, tam si ma všimol tréner československej reprezentácie Josef Kozák, ktorý ma hneď, ako som odišiel z vojny, lanáril aj do Brna. Ja som radšej išiel do Bratislavy. Medzi svojich, aj keď to nebol Ružomberok. Lebo aj Bratislava bola pre mňa vtedy mestom neznámym. A tak som skončil v Bratislave a v roku 1955 som sa dostal do Slávie a zároveň aj do reprezentácie Československa."
Aké to bolo pre Vás, chlapca z malej dediny, prísť do Bratislavy?
"Rozhodne to bola veľká zmena. Ale už tým, že som cítil od funkcionárov starostlivosť, aj keď tie podmienky neboli nejako svetoborné, optimálne. Ale mohol som hrať volejbal, ktorý som mal veľmi rád, bolo to už na vyššej úrovni a to mi pomohlo. Vtedy VŠ Bratislava neskôr Slávia UK viedol profesor Perútka zo Žiliny. Zišiel sa tam jeden skvelý kolektív mladých ľudí, na 90 percent mimobratislavských, hlavne zo stredného Slovenska z Bystrice, Brezna, Zvolena. Len dvaja hráči boli z Bratislavy, Marek a Cagáň. Bojovali sme tri roky o majstra Československa, no nikdy sa nám to nepodarilo. No bol to kolektív, ktorý ako kolektív hral, neboli v ňom nijaké výkonnostné rozdiely medzi hráčmi."
Ako si spomínate na tie roky?
"Bolo to krásne obdobie, či už na Markovičovej vo dvore, alebo na Palisádoch v krásnom prostredí, tribúny medzi stromami, kde bolo toľko ľudí, že sa nezmestili na štadión. To sme mimoriadne pociťovali, ľudia chodili aj na volejbalové tréningy s Večerníkom. Lebo najskôr trénovali ženy, potom my muži, mali sa na čo pozerať. Chodili najmä herci, buď pred skúškami alebo po nich."
Váš najpamätnejší zápas v UK?
"Bolo ich veľa, veď v Slávii som hral od roku 1955 a posledný zápas v roku 1970. Ale jeden mi utkvel v pamäti. Hrali sme v Kolíne, prehrali sme 2:3, keby sme vyhrali sme majstri Československa. Zhodou okolností za Kolín hral Jano Veselý, brat Ivana Veselého a môj brat Miroslav. A Jana Veselého postavil tréner na servis, mal ho dobrý, estónsky, a on nás práve ním v piatom sete porazil. Hovorím mu Jano čo si to porobil. A on, veď ja som ani nechcel tak silno. No a my sme išli domov skoro s plačom."
Následne sa začala odvíjať aj Vaša reprezentačná kariéra...
"Z vojny som prišiel v roku 1954 v novembri a hneď som prišiel do Slávie. Od februára nasledujúceho roku 1955 som bol povolaný na prvé reprezentačné sústredenie a v marci na prvý zápas do Juhoslávie. To boli moje prvé kroky v nej."
Ako ste to prežívali, keď Vás povolali do reprezentácie?
"To je dnes ťažko pochopiť, že taký chlapec z dediny, neskúsený, že neprešiel špeciálnym tréningom a v podstate vyrastal sám, že sa dopracoval na takú úroveň. Už to že ma pozvali, som považoval za veľkú česť, bol som veľmi šťastný. Prvý raz ma síce povolali pred MS 1952 v Moskve, spolu so mnou aj Perútku a Macáka, lenže sme sa tam nakoniec nedostali. Takže moja reprezentačná kariéra sa začala až v roku 1955 a odvtedy som v nej bez prestávky hral 14 rokov."
Bolo ťažké pre Vás sa v nej presadiť?
"Ja som si vôbec neuvedomoval, že sa treba nejako presadzovať. Hral so si svoju hru a vždy som chcel byť lepší ako ten druhý. A preto si ma tréneri nemohli dovoliť odpísať, tak ako to bolo vtedy, keď ma nezobrali do ATK. Tam zobrali hráča z Kolína, ktorý vedel hrať na gitare, čo som ja nevedel. Našťastie toto sa už nikdy nestalo. To postavenie som si asi vydobyl cestou vlastného výkonu, ale aj svojím charakterom."
Napokon ste v reprezentácii odohrali 350 zápasov. Pamätáte si na ten prvý, či posledný?
"Ťažko povedať. Lebo nikdy som nenastupoval do volejbalu s tým, že rob si zápisky, odkladaj si fotografie. Ja som si stále myslel, no však tu budem rok, možno dva, potom ma vyhodia. A takto roky utekali. Mám síce dosť zápiskov, ale nie tak, ako by som si to teraz predstavoval. Lebo aj história potrebuje mať fakty a toto história volejbalová je, bez ohľadu na to, či ju tvorí Golian, Labuda, alebo niekto iný."
Vrcholom športovcov je účasť na OH, Vám sa to podarilo dvakrát v Tokiu 1964 a Mexiku 1968. Aké spomienky sa Vám viažu na tieto podujatia?
"Volejbal bol ukrátený tým, že nebol olympijským športom a stal sa ním až v roku 1960. Vtedy bola olympiáda v Ríme, lenže prijatie volejbalu do programu OH sa uskutočnilo až na kongrese v roku 1959 v Sofii, kde šesť najlepších družstiev na svete prezentovalo tento šport. V Ríme sa to ešte nedalo organizovať. Stalo sa tak až v roku 1964 a to znamená, že keby bol volejbal v programe už skôr, napríklad v Melbourne, či Ríme, mohli sme mať aj zlato. Lebo my sme na OH 1964 v Tokiu nastupovali už ako majstri sveta, Európy, dvakrát strieborní na MS. Lebo získať striebro a bronz je krásne, no zlato to nebolo."
Čo chýbalo k tomu, aby sa to podarilo pretaviť vo väčší úspech?
"Musím povedať, že do Tokia išlo družstvo najlepšie aké v Československu bolo, no výkonnostne nie až tak suverénne ako predtým. Tí sovieti nás hrou rozhodne prekonali. Ale aj pri tom všetkom sme na posledný zápas nastupovali bez prehry a sovieti mali jednu prehru s Japonskom. Vedeli sme, že ak chceme byť zlatí musíme vyhrať, ak prehráme budeme druhí po hocijakej prehre, lebo sme mali horšie skóre. My sme totiž svoje zápasy nevyhrávali tak suverénne ako Rusi 3:0. A tak horším pomerom setov to bolo pre nás len striebro. A to isté sa zopakovalo aj v Mexiku. Tam sme horším pomerom setov s Japonskom skončili tretí."
Práve s Japonskom ste v Mexiku prehrávali 0:2 a až potom ste prišli na palubovku Vy a doviedli tím k senzačnému obratu.
"To bol zápas, na ktorý musím spomínať. Bol som kapitánom družstva a pred zápasom sme prišli do haly a trénera Václav Matiášeka nikde. Tak som povedal chlapcom, že sa ideme vyzliecť a rozcvičiť, tak akoby bol tréner prítomný. Keďže stále nechodil, v priebehu rozcvičky som si ich zavolal a povedal, že sa musím rozhodnúť pre zostavu. Povedal som šestku s tým, aby sa k tomu vyjadrili. Všetci s ňou súhlasili. No päť minút pred začiatkom prišiel ešte s červenými očami tréner Matiášek a všetko pomenil a zo zostavy vyškrtol aj mňa. To bola katastrofa a tušil som, že to nedopadne dobre. A tak sa aj stalo, prvý set sme prehrali 2:15, druhý 3:15. Až potom som nastúpil ja a staršia zostava. Vydreli sme tretí set, potom aj štvrtý a piaty. No Japonci boli o nejaké sety lepší."
Pred Mexikom sa chodilo na vysokohorskú prípravu.
"My sme ju žiaľ podcenili a neabsolvovali sme ju. Na rozdiel od iných, ktorí ju mali aj tri-štyri týždne. Boli to však za 14 rokov úspechy česko-slovenského volejbalu. Zo Slovenska sa vedľa mňa v 60 roku dostal do reprezentácie aj Július Veselko zo Slávie v Riu na MS, kde sme boli strieborní. A v roku 1964 na OH v Tokiu a 1966 na MS v Prahe aj Jozef Labuda. Ten mal ale v Tokiu smolu, lebo dostal žltačku a mysleli sme si, že máme po olympiáde. Našťastie to nikoho iného nepostihlo a mohli sme hrať. To boli dvaja hráči, ktorí sa v priebehu mojej 14-ročnej kariéry v reprezentácii so mnou stretli."
Na Mexiko sa pre Vás viažu aj krásne spomienky, boli ste tam vlajkonosičom výpravy. Aké to bolo, keď ste vošli na preplnený štadión, tým viac že to bolo po známych augustových udalostiach.
"Musím sa vrátiť o štyri roky dozadu. V roku 1964 šesť hráčov základnej zostavy, tých starších, vrátane mňa, sa vzdalo reprezentácie. No na zväze si uvedomili, že Musil a Golian nemôžu skončiť. A tak nás oslovili, aby sme sa vrátili. Tým, že som bol na FTVŠ, mal som aj v 37 rokoch stále dobrú fyzičku, tak som súhlasil. Musil sa rozhodol pre zamestnanie. Tam si ma zvolili za kapitána a dnes už nebohý Dušan Prieložný mi oznámil, že ako jeden z najstarších a morálne na výške, budem niesť československú vlajku, čo ma dosť prekvapilo. Ten pocit pri kráčaní popred hlavnú tribúnu bol ale fantastický. Celá výprava sme mali obrovský aplauz, získali sme tam 11 medailí a kráčal som ako vo vzduchoprázdne. Taký aplauz dostalo možno len domáce Mexiko. To nás tak celú výpravu tak povznieslo, že sme mali vynikajúce výsledky, len my sme nezískali znova zlato."
Boli ste nahrávačom, s kým ste si najviac rozumeli?
"Najviac som si rozumel s Lázničkom, kým on hrával, lebo v roku 1960 už prestal. Aj z toho dôvodu, že sme boli cezpoľní, spolu sme rýchlikom do Prahy aj z Prahy cestovali, dokonca sme spolu bývali aj na izbách. On mi dal veľmi veľa, ako neskúseného sa ma v kolektíve zastal, aj tým, že vedel dobre poradiť. A potom neskôr som už ja bol na pozícii ako Láznička, a tiež som usmerňoval mladších spoluhráčov, napríklad Petláka s Koudelkom, ktorí boli o 15 rokov mladší ako ja."
Pod vysokou sieťou ste strávili dlhých 25 rokov, čo ste pre to robili, aby ste sa tak dlho udržali?
"Myslím si, že to bolo najmä mojím pôsobením na FTVŠ. Bol som v úzkom prepojení a nútený sa fyzicky udržiavať a napokon som aj volejbal učil. Tak som pomáhal doktorke Čechvalovej a Rovnému. To ma nútilo byť stále fyzicky pripravený."
Vychovali ste viacerých trénerov, mnohí z nich sú dnes úspešní, na koho si zaspomínate?
"Bolo ich veľa. Áno sú medzi nimi aj takí, čo mali dobré výsledky. Napríklad Peter Kalný, ktorý ako hráč postavou nikdy nemal možnosť uspieť, ale stal sa z neho jeden dobrý tréner. Bol tam aj Brida, Plichta, Ferulík, Kudla, neskôr Přidal, ja som ho síce neučil, ale som ho trénoval a aj pôsobenie trénera vo vzťahu k hráčovi je veľmi dôležité."
Vo Vašich časoch sa veľa hralo na antuke.
"Dá sa povedať, že antuka bolo jediné na čom sme hrávali, neboli telocvične či haly. Až niekedy v roku 1960 sa začali turnaje na palubovke, napríklad Pohár oslobodenia na zimnom štadióne. Ale v roku 1958 ME v Prahe sa hrali na Štvanici na antuke."
Vaše spomienky na Bari, kde ste boli ako hráč aj tréner?
"Ja som sa chcel dostať von skôr, no vtedy to nebolo možné. Vyšlo to, až keď som mal už 37 rokov. Povinnosťou bolo hrať doma. Tak či tak, dostal som sa tam cestou Kozáka, ktorý tam ako tréner pôsobil a prešli tam aj ďalší hráči. Mňa Kozák nasmeroval do Bari na Jadrane. Bola to nižšia súťaž, aby som ako absolvent FTVŠ pomáhal rozvíjať volejbal po organizačnej a metodickej stránke. Po dobu 2,5 roka som tam viedol aj žiakov, trénoval basketbalistky a robil kurzy trénerov. Dá sa povedať, že československí hráči dali základy rozvoja volejbalu v Taliansku. V roku 1970 sme sa museli všetci vrátiť domov a miesto nás tam chodili iní. Taliani odvtedy začali rásť."
Porovnanie volejbalu Vašej éry s dnešným, prípadne ako by ste sa ňom vy dnes uplatnili?
"Myslím si, že ja ako nahrávač by som si ešte trúfol povedať, že by som sa uplatnil. Ale ostatní hráči už by nemali šancu, a to z jednoduchého dôvodu. Pretože dnes je to založené na fyzickej zdatnosti, na výške. Hra sa zmenila, je oveľa agresívnejšia, je v nej málo taktiky. Lebo ak som ja nemohol smečovať ponad blok, musel som rozmýšľať ako sa presadiť proti dobrému bloku. Vedel som teda, že ho musím uliať, alebo vybiť. No a naučiť sa triafať do lopty tak, aby som trafil malíček blokujúceho hráča, je veľmi ťažké. Dnes sa nad týmto vôbec nerozmýšľa, len z vysoka sa presadiť ranou a buď to vyjde alebo nie."
Pred pár dňami sa v Taliansku skončili MS, sledovali ste ich a čo Vás zaujalo?
"Videl som veľa zápasov. Ukázal sa nový trend, ktorý asi pozastavuje výber vysokých hráčov a zloženie tímu z takýchto hráčov. Lebo tí neovládajú celú škálu úderov. Brazílčania nemali také výšavy ako iní, napríklad Rusi. Veď najlepší hráč na MS mal 190 cm, ale mal vynikajúce podanie, prihrávku, smeč aj blok. Vie všetko a Brazília je taká celá. A útočila so štyrmi-piatimi hráčmi. A napríklad Kuba, to mala postavené na dvoch hráčoch, a to isté bolo aj u ostatných tímoch. A preto nemohli konkurovať proti Brazílii."
Reprezentácia SR bola už na ME, ale nikdy na MS a OH. Čo chýba súčasnej generácii hráčov, aby sa tam dostali?
"Jednoznačná odpoveď, veľmi úzka základňa a zlé podmienky. Z tých pár volejbalistov predsa nemôžeme vychovať majstrov sveta. Veď nie nadarmo sa hovorí, že z tisícky talentov je len jeden olympijský víťaz. A my keď máme 100 alebo 150 hráčov, tak čo môžeme chcieť. Ale aj napriek tomu mužský volejbal postúpil výkonnostne dosť hore. Je však pravda, že je to zásluhou legionárov, ktorí pôsobia v zahraničí a len jeden hráč z našej domácej súťaže."
Ako vnímate prácu talianskeho trénera Zaniniho pri slovenskej reprezentácii? Bol to dobrý krok SVF angažovať ho?
"Myslím si, že áno. Lebo on presvedčil hráčov, čo v nich je a že presadiť sa môžu jedine vysokou morálkou."
Vaše trénerské pôsobenie sa viaže doma na Slávia UK, Stredisko vrcholového športu...
"Keď som nastúpil na FTVŠ, vtedy Slávia vypadla z prvej ligy. Prevzal som ju a bolo to tam treba od gruntu zmeniť a dával som si tri roky na to, aby družstvo dozrelo. Zložil som nové, mladšie družstvo a po dvoch rokoch sme vyhrali slovenskú súťaž a postúpili do extraligy. Čiže o rok skôr. Ale znova sme vypadli. Potom som si robil doktorandskú kandidatúru a popri tom aj trénovať bolo už ťažké a trénovať začal Bzdúch. Ja som zostal ako hlavný tréner Strediska vrcholového športu MŠR SR, kde boli muži, ženy, dorastenci a dorastenky."
Čo Vám volejbal dal, prípadne vzal?
"Neviem to povedať. Ktovie čo by bolo so mnou dnes, keby som napríklad zostal pri textile. Ja som to celkom zmenil, textil som nechal a prešiel som do systému telesnej výchovy a športu a tam bolo treba mať aj vzdelanie. Preto som si spravil fakultu a tým pádom všetko bolo spečatené a žiadny návrat späť nebol možný. Dá sa povedať, že nebanujem, aj keď možno po materiálnej stránke by som, rodinu vedel určite viac zabezpečiť v inej profesii, než ako metodik telovýchovnej organizácie, alebo ako odborný metodik na FTVŠ. Ale pri podpore rodiny, najmä manželky, lebo tá to všetko najviac znášala, sa to dalo vydržať. A mám dve deti, čo je fantastické."
Boli ste aj podpredsedom Klubu olympionikov v Prahe...
"To bolo v roku 1974 pri jeho založení v Prahe. Zo Slovenska tam bol ešte Čepčiansky. Vtedy nebola žiadna organizácia na Slovensku, až neskôr Mračnová založila olympijskú spoločnosť Slovenska. Robili sme rôzne akcie, hlavne v Čechách. Ale aj na Slovensku, napríklad výstup na Rysy."
Okrem klasického šestkového volejbalu išla prudko hore popularita plážového...
"Oficiálne sa plážový volejbal dostal do programu OH nie dávno. Čo je zaujímavé, že bol čakateľom len dva-tri roky. Podľa mňa je to zásluha financií, komercia. Jednak charakter plážového volejbalu, to sú dvaja hráči proti dvom na nenáročnom piesku, kde sa dajú tribúny zložiť a rozložiť a príde 20-30.000 ľudí. To sú ohromné výhody a všetci ktorí do toho dávajú peniaze, z toho profitujú a tí aj rozhodli pri hlasovaní v MOV, že plážový volejbal sa dostal na OH. Ale my sme plážový volejbal hrali napríklad vo Francúzsku v roku 1958, v jednom kempe blízko Caen. To bolo prvý raz čo som ho ja hral."
Neduhom v športe je doping...
"Ani na rozum mi neprišlo, aby som si zvyšoval ja, či hocikto iný takýmto spôsobom. Ani len slovo nepadlo o takomto niečom. To absolútne neprichádzalo do úvahy a nikto o tom ani len nerozmýšľal a nehľadal cesty ako zvýšiť svoju výkonnosť. Že sa tak v niektorých športoch robí, hlavne silových, to zase podľa mňa urobili peniaze. Lebo ak niekto vyhrá olympijskú medailu a má sponzorov, je zabezpečený do konca života a urobí pre to všetko. Tomu sa zabrániť asi nedá, ale sú možnosti ako tomu zabrániť. Predovšetkým prísne tresty, ale tak, aby to bolo spravodlivé. Na vedeckej úrovni poznať, čo to spôsobuje. V tomto boli východní Nemci o 5-10 rokov dopredu, používali metódy, o ktorých dopingová medzinárodná organizácia ani len nechyrovala. Rozhodne to nie je dobré pre zdravie, je to nezmysel. Nikto si nevie predstaviť, čo s ním bude neskôr, čo to spraví s jeho telom. Žiaľ máme aj na Slovensku takého prípady, ale nechcem menovať."
Keby ste sa nedali na volejbal, v akom inom športe si viete seba predstaviť?
"Keď som pôsobil v Ružomberku, bol tam výborný basketbal. Boli tam bratia Lukašíkovci, ktorí boli aj na OH. Oni v roku 1950 maturovali a odišli študovať do Bratislavy a celá šestka. Nemal tam kto hrať a tak ja som tam dva roky hral aj basketbal. A ten sa mi najviac pozdával. Keďže som bol ľahký, výbušný, mal som dobrý výskok, odraz, tak možno aj v atletike. Veď len tak bez tréningu na vojenskej spartakiáde som skočil do výšky 183 cm, toľko, koľko meriam. Ani som nevedel ako. Ale muselo by to byť pod odborným vedením."
Aké sú Vaše záľuby, čomu sa rád venujte?
"Počas celého života na záľuby nebol čas. Pri športovaní absolútne nie. To som bol rád, keď som prišiel domov a unavený si ľahol. Boli to sústredenia a keď som prišiel domov, bolo sa treba venovať aj rodine. Najlepšie myslím si sa dal život organizovať, keď som robil na FTVŠ. Predsa len to zamestnanie bolo voľnejšie. To že rád chodím na hríby, to nepovažujem za záľubu. Inak ťažko povedať, možno voľakedy boli dominantné kiná, dnes už obsahovo zameraním ma to nebaví. Dosť pomáha rozvoju kultúry a ducha televízia, ale tiež si človek musí vedieť vybrať."
Chodíte ešte dnes do rodnej Moštenice?
"Dlho som tam nebol, naposledy asi pred dvoma rokmi za bratom Miroslavom. On tam má taký chatový domček a je tam prakticky stále v zime aj v lete. Viac chodíme na našu chalupu za Seneckými jazerami. Je tam dosť roboty. A keď sa urodí vo vinohrade, zbierať hrozno a ovocie, prešovať ho, to je krása."
Ako sa zmenila Moštenica?
"Veľmi. Teraz na miestach, kde sme začínali je pomník. Pribudlo tam pár nových domov, ale zväčšia sa tam chodí na víkendy. Už to nie je ono. Keď som ja chodil na základnú, vtedy bolo aj päť tried v jednej miestnosti, spolu 60 žiakov. Pred 20 rokmi ju museli zatvoriť, lebo bolo už len šesť žiakov a tí museli začať chodiť do Slovenskej Ľupče. Čiže už vtedy začala dedinka vymierať, ale to je zákonité. Tam ani autobusy nechodili, my sme chodili do meštianky do Slovenskej Ľupče 7 km tam a späť štyri roky. A keď napadlo snehu po pás, tak sme zostávali doma, lebo sa to nedalo prebrodiť."
K športu patria aj zranenia, pri volejbale sú časté výrony členka...
"Tým, že som toľko chodil, kosil na holiach trávu, žiadna robota nebola, ktorú by som nevedel. Napríklad zbierať bukové lístie na zimu pre dobytok na podstieľku na strmých kopcoch. V živote som nemal ani jeden úraz členka. Tie členky boli tak voľné a pružné z toho čo som chodil po horách, že aj keď som zle doskočil, ten výron tam nebol."
Ako Vás podporovali rodičia?
"Mamička zomrela keď som mal osem. Bola stará mama a dospelá sestra. Otecko hovoril, ja neviem čo máte na tom vyskakovaní a padaní na zem, kto to kedy videl. My sme kosili na holiach a aby som si išiel zahrať volejbal, tak sme zbehli z tých holí, to bola diaľka tri hodiny pešo do kopca, z kopca to bolo aj za 1,5 hodiny. Zahrali sme si v sobotu popoludní volejbal a v nedeľu o druhej som už musel isť hore. To bolo výborné na získavanie kondície a to som si vtedy ani neuvedomoval."
Pred Mexikom sa chodilo na vysokohorskú prípravu.
"My sme ju žiaľ podcenili a neabsolvovali sme ju. Na rozdiel od iných, ktorí ju mali aj tri-štyri týždne. Boli to však za 14 rokov úspechy česko-slovenského volejbalu. Zo Slovenska sa vedľa mňa v 60 roku dostal do reprezentácie aj Július Veselko zo Slávie v Riu na MS, kde sme boli strieborní. A v roku 1964 na OH v Tokiu a 1966 na MS v Prahe aj Jozef Labuda. Ten mal ale v Tokiu smolu, lebo dostal žltačku a mysleli sme si, že máme po olympiáde. Našťastie to nikoho iného nepostihlo a mohli sme hrať. To boli dvaja hráči, ktorí sa v priebehu mojej 14-ročnej kariéry v reprezentácii so mnou stretli."
Na Mexiko sa pre Vás viažu aj krásne spomienky, boli ste tam vlajkonosičom výpravy. Aké to bolo, keď ste vošli na preplnený štadión, tým viac že to bolo po známych augustových udalostiach.
"Musím sa vrátiť o štyri roky dozadu. V roku 1964 šesť hráčov základnej zostavy, tých starších, vrátane mňa, sa vzdalo reprezentácie. No na zväze si uvedomili, že Musil a Golian nemôžu skončiť. A tak nás oslovili, aby sme sa vrátili. Tým, že som bol na FTVŠ, mal som aj v 37 rokoch stále dobrú fyzičku, tak som súhlasil. Musil sa rozhodol pre zamestnanie. Tam si ma zvolili za kapitána a dnes už nebohý Dušan Prieložný mi oznámil, že ako jeden z najstarších a morálne na výške, budem niesť československú vlajku, čo ma dosť prekvapilo. Ten pocit pri kráčaní popred hlavnú tribúnu bol ale fantastický. Celá výprava sme mali obrovský aplauz, získali sme tam 11 medailí a kráčal som ako vo vzduchoprázdne. Taký aplauz dostalo možno len domáce Mexiko. To nás tak celú výpravu tak povznieslo, že sme mali vynikajúce výsledky, len my sme nezískali znova zlato."
Boli ste nahrávačom, s kým ste si najviac rozumeli?
"Najviac som si rozumel s Lázničkom, kým on hrával, lebo v roku 1960 už prestal. Aj z toho dôvodu, že sme boli cezpoľní, spolu sme rýchlikom do Prahy aj z Prahy cestovali, dokonca sme spolu bývali aj na izbách. On mi dal veľmi veľa, ako neskúseného sa ma v kolektíve zastal, aj tým, že vedel dobre poradiť. A potom neskôr som už ja bol na pozícii ako Láznička, a tiež som usmerňoval mladších spoluhráčov, napríklad Petláka s Koudelkom, ktorí boli o 15 rokov mladší ako ja."
Pod vysokou sieťou ste strávili dlhých 25 rokov, čo ste pre to robili, aby ste sa tak dlho udržali?
"Myslím si, že to bolo najmä mojím pôsobením na FTVŠ. Bol som v úzkom prepojení a nútený sa fyzicky udržiavať a napokon som aj volejbal učil. Tak som pomáhal doktorke Čechvalovej a Rovnému. To ma nútilo byť stále fyzicky pripravený."
Vychovali ste viacerých trénerov, mnohí z nich sú dnes úspešní, na koho si zaspomínate?
"Bolo ich veľa. Áno sú medzi nimi aj takí, čo mali dobré výsledky. Napríklad Peter Kalný, ktorý ako hráč postavou nikdy nemal možnosť uspieť, ale stal sa z neho jeden dobrý tréner. Bol tam aj Brida, Plichta, Ferulík, Kudla, neskôr Přidal, ja som ho síce neučil, ale som ho trénoval a aj pôsobenie trénera vo vzťahu k hráčovi je veľmi dôležité."
Vo Vašich časoch sa veľa hralo na antuke.
"Dá sa povedať, že antuka bolo jediné na čom sme hrávali, neboli telocvične či haly. Až niekedy v roku 1960 sa začali turnaje na palubovke, napríklad Pohár oslobodenia na zimnom štadióne. Ale v roku 1958 ME v Prahe sa hrali na Štvanici na antuke."
Vaše spomienky na Bari, kde ste boli ako hráč aj tréner?
"Ja som sa chcel dostať von skôr, no vtedy to nebolo možné. Vyšlo to, až keď som mal už 37 rokov. Povinnosťou bolo hrať doma. Tak či tak, dostal som sa tam cestou Kozáka, ktorý tam ako tréner pôsobil a prešli tam aj ďalší hráči. Mňa Kozák nasmeroval do Bari na Jadrane. Bola to nižšia súťaž, aby som ako absolvent FTVŠ pomáhal rozvíjať volejbal po organizačnej a metodickej stránke. Po dobu 2,5 roka som tam viedol aj žiakov, trénoval basketbalistky a robil kurzy trénerov. Dá sa povedať, že československí hráči dali základy rozvoja volejbalu v Taliansku. V roku 1970 sme sa museli všetci vrátiť domov a miesto nás tam chodili iní. Taliani odvtedy začali rásť."
Porovnanie volejbalu Vašej éry s dnešným, prípadne ako by ste sa ňom vy dnes uplatnili?
"Myslím si, že ja ako nahrávač by som si ešte trúfol povedať, že by som sa uplatnil. Ale ostatní hráči už by nemali šancu, a to z jednoduchého dôvodu. Pretože dnes je to založené na fyzickej zdatnosti, na výške. Hra sa zmenila, je oveľa agresívnejšia, je v nej málo taktiky. Lebo ak som ja nemohol smečovať ponad blok, musel som rozmýšľať ako sa presadiť proti dobrému bloku. Vedel som teda, že ho musím uliať, alebo vybiť. No a naučiť sa triafať do lopty tak, aby som trafil malíček blokujúceho hráča, je veľmi ťažké. Dnes sa nad týmto vôbec nerozmýšľa, len z vysoka sa presadiť ranou a buď to vyjde alebo nie."
Pred pár dňami sa v Taliansku skončili MS, sledovali ste ich a čo Vás zaujalo?
"Videl som veľa zápasov. Ukázal sa nový trend, ktorý asi pozastavuje výber vysokých hráčov a zloženie tímu z takýchto hráčov. Lebo tí neovládajú celú škálu úderov. Brazílčania nemali také výšavy ako iní, napríklad Rusi. Veď najlepší hráč na MS mal 190 cm, ale mal vynikajúce podanie, prihrávku, smeč aj blok. Vie všetko a Brazília je taká celá. A útočila so štyrmi-piatimi hráčmi. A napríklad Kuba, to mala postavené na dvoch hráčoch, a to isté bolo aj u ostatných tímoch. A preto nemohli konkurovať proti Brazílii."
Reprezentácia SR bola už na ME, ale nikdy na MS a OH. Čo chýba súčasnej generácii hráčov, aby sa tam dostali?
"Jednoznačná odpoveď, veľmi úzka základňa a zlé podmienky. Z tých pár volejbalistov predsa nemôžeme vychovať majstrov sveta. Veď nie nadarmo sa hovorí, že z tisícky talentov je len jeden olympijský víťaz. A my keď máme 100 alebo 150 hráčov, tak čo môžeme chcieť. Ale aj napriek tomu mužský volejbal postúpil výkonnostne dosť hore. Je však pravda, že je to zásluhou legionárov, ktorí pôsobia v zahraničí a len jeden hráč z našej domácej súťaže."
Ako vnímate prácu talianskeho trénera Zaniniho pri slovenskej reprezentácii? Bol to dobrý krok SVF angažovať ho?
"Myslím si, že áno. Lebo on presvedčil hráčov, čo v nich je a že presadiť sa môžu jedine vysokou morálkou."
Vaše trénerské pôsobenie sa viaže doma na Slávia UK, Stredisko vrcholového športu...
"Keď som nastúpil na FTVŠ, vtedy Slávia vypadla z prvej ligy. Prevzal som ju a bolo to tam treba od gruntu zmeniť a dával som si tri roky na to, aby družstvo dozrelo. Zložil som nové, mladšie družstvo a po dvoch rokoch sme vyhrali slovenskú súťaž a postúpili do extraligy. Čiže o rok skôr. Ale znova sme vypadli. Potom som si robil doktorandskú kandidatúru a popri tom aj trénovať bolo už ťažké a trénovať začal Bzdúch. Ja som zostal ako hlavný tréner Strediska vrcholového športu MŠR SR, kde boli muži, ženy, dorastenci a dorastenky."
Čo Vám volejbal dal, prípadne vzal?
"Neviem to povedať. Ktovie čo by bolo so mnou dnes, keby som napríklad zostal pri textile. Ja som to celkom zmenil, textil som nechal a prešiel som do systému telesnej výchovy a športu a tam bolo treba mať aj vzdelanie. Preto som si spravil fakultu a tým pádom všetko bolo spečatené a žiadny návrat späť nebol možný. Dá sa povedať, že nebanujem, aj keď možno po materiálnej stránke by som, rodinu vedel určite viac zabezpečiť v inej profesii, než ako metodik telovýchovnej organizácie, alebo ako odborný metodik na FTVŠ. Ale pri podpore rodiny, najmä manželky, lebo tá to všetko najviac znášala, sa to dalo vydržať. A mám dve deti, čo je fantastické."
Boli ste aj podpredsedom Klubu olympionikov v Prahe...
"To bolo v roku 1974 pri jeho založení v Prahe. Zo Slovenska tam bol ešte Čepčiansky. Vtedy nebola žiadna organizácia na Slovensku, až neskôr Mračnová založila olympijskú spoločnosť Slovenska. Robili sme rôzne akcie, hlavne v Čechách. Ale aj na Slovensku, napríklad výstup na Rysy."
Okrem klasického šestkového volejbalu išla prudko hore popularita plážového...
"Oficiálne sa plážový volejbal dostal do programu OH nie dávno. Čo je zaujímavé, že bol čakateľom len dva-tri roky. Podľa mňa je to zásluha financií, komercia. Jednak charakter plážového volejbalu, to sú dvaja hráči proti dvom na nenáročnom piesku, kde sa dajú tribúny zložiť a rozložiť a príde 20-30.000 ľudí. To sú ohromné výhody a všetci ktorí do toho dávajú peniaze, z toho profitujú a tí aj rozhodli pri hlasovaní v MOV, že plážový volejbal sa dostal na OH. Ale my sme plážový volejbal hrali napríklad vo Francúzsku v roku 1958, v jednom kempe blízko Caen. To bolo prvý raz čo som ho ja hral."
Neduhom v športe je doping...
"Ani na rozum mi neprišlo, aby som si zvyšoval ja, či hocikto iný takýmto spôsobom. Ani len slovo nepadlo o takomto niečom. To absolútne neprichádzalo do úvahy a nikto o tom ani len nerozmýšľal a nehľadal cesty ako zvýšiť svoju výkonnosť. Že sa tak v niektorých športoch robí, hlavne silových, to zase podľa mňa urobili peniaze. Lebo ak niekto vyhrá olympijskú medailu a má sponzorov, je zabezpečený do konca života a urobí pre to všetko. Tomu sa zabrániť asi nedá, ale sú možnosti ako tomu zabrániť. Predovšetkým prísne tresty, ale tak, aby to bolo spravodlivé. Na vedeckej úrovni poznať, čo to spôsobuje. V tomto boli východní Nemci o 5-10 rokov dopredu, používali metódy, o ktorých dopingová medzinárodná organizácia ani len nechyrovala. Rozhodne to nie je dobré pre zdravie, je to nezmysel. Nikto si nevie predstaviť, čo s ním bude neskôr, čo to spraví s jeho telom. Žiaľ máme aj na Slovensku takého prípady, ale nechcem menovať."
Keby ste sa nedali na volejbal, v akom inom športe si viete seba predstaviť?
"Keď som pôsobil v Ružomberku, bol tam výborný basketbal. Boli tam bratia Lukašíkovci, ktorí boli aj na OH. Oni v roku 1950 maturovali a odišli študovať do Bratislavy a celá šestka. Nemal tam kto hrať a tak ja som tam dva roky hral aj basketbal. A ten sa mi najviac pozdával. Keďže som bol ľahký, výbušný, mal som dobrý výskok, odraz, tak možno aj v atletike. Veď len tak bez tréningu na vojenskej spartakiáde som skočil do výšky 183 cm, toľko, koľko meriam. Ani som nevedel ako. Ale muselo by to byť pod odborným vedením."
Aké sú Vaše záľuby, čomu sa rád venujte?
"Počas celého života na záľuby nebol čas. Pri športovaní absolútne nie. To som bol rád, keď som prišiel domov a unavený si ľahol. Boli to sústredenia a keď som prišiel domov, bolo sa treba venovať aj rodine. Najlepšie myslím si sa dal život organizovať, keď som robil na FTVŠ. Predsa len to zamestnanie bolo voľnejšie. To že rád chodím na hríby, to nepovažujem za záľubu. Inak ťažko povedať, možno voľakedy boli dominantné kiná, dnes už obsahovo zameraním ma to nebaví. Dosť pomáha rozvoju kultúry a ducha televízia, ale tiež si človek musí vedieť vybrať."
Chodíte ešte dnes do rodnej Moštenice?
"Dlho som tam nebol, naposledy asi pred dvoma rokmi za bratom Miroslavom. On tam má taký chatový domček a je tam prakticky stále v zime aj v lete. Viac chodíme na našu chalupu za Seneckými jazerami. Je tam dosť roboty. A keď sa urodí vo vinohrade, zbierať hrozno a ovocie, prešovať ho, to je krása."
Ako sa zmenila Moštenica?
"Veľmi. Teraz na miestach, kde sme začínali je pomník. Pribudlo tam pár nových domov, ale zväčšia sa tam chodí na víkendy. Už to nie je ono. Keď som ja chodil na základnú, vtedy bolo aj päť tried v jednej miestnosti, spolu 60 žiakov. Pred 20 rokmi ju museli zatvoriť, lebo bolo už len šesť žiakov a tí museli začať chodiť do Slovenskej Ľupče. Čiže už vtedy začala dedinka vymierať, ale to je zákonité. Tam ani autobusy nechodili, my sme chodili do meštianky do Slovenskej Ľupče 7 km tam a späť štyri roky. A keď napadlo snehu po pás, tak sme zostávali doma, lebo sa to nedalo prebrodiť."
K športu patria aj zranenia, pri volejbale sú časté výrony členka...
"Tým, že som toľko chodil, kosil na holiach trávu, žiadna robota nebola, ktorú by som nevedel. Napríklad zbierať bukové lístie na zimu pre dobytok na podstieľku na strmých kopcoch. V živote som nemal ani jeden úraz členka. Tie členky boli tak voľné a pružné z toho čo som chodil po horách, že aj keď som zle doskočil, ten výron tam nebol."
Ako Vás podporovali rodičia?
"Mamička zomrela keď som mal osem. Bola stará mama a dospelá sestra. Otecko hovoril, ja neviem čo máte na tom vyskakovaní a padaní na zem, kto to kedy videl. My sme kosili na holiach a aby som si išiel zahrať volejbal, tak sme zbehli z tých holí, to bola diaľka tri hodiny pešo do kopca, z kopca to bolo aj za 1,5 hodiny. Zahrali sme si v sobotu popoludní volejbal a v nedeľu o druhej som už musel isť hore. To bolo výborné na získavanie kondície a to som si vtedy ani neuvedomoval."
Máte deti, čomu sa venujú?
"Róbert bude mať na budúci rok 50 rokov. Keď bol malý, chcel som aby sa niečomu venoval. Chodil som s ním na hokej, ale jeho povaha bola taká nepriebojná, na plávanie, turistiku. Potom ale prestal a vyštudoval mikroelektroniku a žije v Bratislave. Dcéra tá spravila Ekonomickú školu a pred 9 rokmi aj s kamarátkou odišli do Austrálie skúsiť život tam a študovať. Deväť rokov prešlo a je stále tam, vydala a je štátnou občiankou. Domov chodí každý druhý rok cez leto." Syn má jednu dcéru, má 22 rokov, chodí na ekonomickú školu. Golianovský rok však asi vyhynie, lebo aj brat Miro má dcéru a nie syna."
Ako je to s Vašou činnosťou v edičnej komisii SOV?
"Začal som s elánom v roku 2006 v edičnej komisii, kde ma vedenie SOV menovalo za predsedu. Vybral som si šikovných spolupracovníkov, spravili sme teoretický rozbor v edičnej oblasti. Naplnili sme to programom na jednotlivé roky až do roku 2012. S tým, že každý rok by vyšli okrem tradičných - o OH alebo k olympijskej výprave brožúrka o olympionikoch Who is who? Je tam olympijská revue, ktorá vychádza štyrikrát do roka a informuje o živote v hnutí. Boli tam aj také ako je výchova a história k olympizmu, ale aj také, ktorými sme chceli prispieť do histórie olympizmu predstavovaním bývalých olympionikov. Začali sme zlatými, no musím povedať, že za tých päť rokov sa nám podarilo len jediného a to je Janko Zachara. Na ostatné neboli financie. Je pravda, že v hnutí vyšli napríklad Hochschornerovci, Kaliská, ale to nešlo cez našu edičnú komisiu. Tu zostávame dosť dlžní histórii olympizmu na Slovensku, hlavne v propagácii nositeľov a šíriteľov olympijských hier."
go ph