Ján Filc - hokejový funkcionár aj o financovaní športu

Róbert Kotian urobil pre Hospodárske noviny rozhovor s hokejovým trénerom, športovým funkcionárom Jánom Filcom.
Tu si môžte prečítať časť rozhovoru. Celý nájdete tu

Myslíte si, že krajina ako Slovensko s jeho ekonomickým potenciálom, s počtom obyvateľov a športovou legislatívou môže podporovať toľko športov ako podporuje?
Podporovať môže, ale nie financovať.
Presne. Takže otázka znie, môže ich toľko financovať?
Môže a ja by mala podporovať všetky, ale iným spôsobom, môže vytvárať pre ne podmienky, ale pokiaľ ide o financie zo zdrojov štátneho rozpočtu, poprípade legislatívnymi úpravami umožnené ďalšie zdroje, jednoznačne nielen ja, ale aj SÚŠ, ktorú reprezentujem, a ktorá pozostáva z kolektívnych športov plus lyžovania, sa nazdávame, že financovanie štátom musí byť diferencované, pretože musia byť diferencované aj športové odvetvia.

Na základe akých kritérií by mali byť diferencované?
Funkcionári viacerých zväzov to neradi počúvajú, ale diferenciácia by mala byť podľa viacerých kritérií – tým najzákladnejším je stupeň spoločenskej dôležitosti. Myslím, že na určenie jej hodnoty existujú dosť jasné kritériá – jedným z tých dôležitých je i miera popularity v krajine, ktorá sa dá zistiť na základe diváckeho a mediálneho záujmu...
Sú však športy, kde je jeden výnimočný jedinec a zvyšok je takmer o ničom – príkladom je plávanie a Moravcová. Je plávanie populárny šport? A čo bude s ním po Moravcovej?
V individuálnych športoch treba zvážiť, aká je šírka členskej základne - hlavne , koľko detí sa športu venuje pretekársky, aké sú výsledky na úrovni mládežníckych reprezentácií v porovnaní s tým, kam to Martina dotiahla, lebo aj Martinino umiestnenie v špičke nejakým spôsobom súvisí s postavením športu. Podobná otázka znie - máme dnes svetový snowbording, keď Žídek získal olympijskú medailu? Asi nie. To znamená, že maximálne výsledky niektorých jedincov ako je Žídek či Zuzulová nemôžeme spájať s postavením športu na Slovensku, lebo oni tie úspechy nezískali vďaka postaveniu športu, ale preto, že sa „zbláznila“ celá rodina, že obetovali svoje vlastné prostriedky, svoj čas na to, aby im vytvorili nadštandardné podmienky. Tieto podmienky nie sú dôsledkom systémových opatrení tohto štátu a spoločnosti a športového zväzu, ale sú dôsledkom talentu podporeného rodičovskými snahami a peniazmi a úsilím blízkeho okolia, povedzme štúdiom v USA či možnosťou trénovať v kempoch so špičkovými lyžiarmi... A teraz sa pýtam, ako toto zosúladiť s nejakými systémovými opatreniami? Pokiaľ sú kritériá nastavené tak, že športové odvetvie dostáva peniaze len na základe medzinárodného úspechu na špičkových podujatiach, asi to nie je celkom objektívne kritérium. Lebo takýto medzinárodný úspech nie je odrazom toho, ako ten šport ako celok funguje. Výnimočné umiestnenie jednotlivca by malo byť iba jedným, i keď dôležitým kritériom.
A tie ďalšie?
Ako som spomenul vyššie, je to základňa hlavne tej pravidelne športujúcej a súťažiacej mládeže, ďalej postavenie športového odvetvia v hierarchii svetového športu - v koľkých krajinách dané odvetvie naozaj funguje, kde sa naši reprezentanti v medzinárodnom rankingu nachádzajú a pod. Vlani Jurzycova skupina INEKO predstavila program Viktória, ktorý sa snaží nájsť matematické vyjadrenie efektívnosti uchádzačov o centrálne dotácie do športu. Dnes sa to premieta aj do návrhu zákona o športe, ktorý predkladajú opoziční poslanci. Podľa nás je absolútne nevyhnutné, aby sme našli dôvody, prečo má mať určitá skupina športov podporu z centrálnych štátnych zdrojov, prečo iná skupina má mať podporu regionálnych zdrojov a prečo by mala iná skupina ostať na úrovni hobby športov, pre ktoré má povinnosť miestna samospráva vytvárať podmienky na pravidelné športovanie, za predpokladu, že si svoju rekreačnú športovú činnosť tak ako všade vo svete financujú z vlastných a komunálnych prostriedkov a nie zo zdrojov, ktoré všade vo svete patria mládeži v tom širšom kontexte a perspektívnym športovcom na úrovni existujúcej alebo budúcej štátnej reprezentácie.
Ktoré športy by teda mali patriť do prvej kategórie?
Podľa nás by to malo byť podobne ako v Dánsku alebo vo Fínsku 12-14 športových odvetví - 6-7 kolektívnych, 6-7 individuálnych. Športy v A skupine by mali byť v centre pozornosti a mali by sa pre ne vytvárať podmienky podľa možnosti čo najpodobnejšie k tým krajinám, s ktorými sa snažíme na medzinárodnom fóre súťažiť. O toto v zásade ide – my chceme od špičkových športov, ktoré sú predmetom pozornosti spoločnosti a médií a fanúšikov, aby dosahovali v konfrontácii so svetovou špičkou dobré výsledky, ale ich podmienky, v ktorých sa pripravujú, sú desaťnásobne horšie z hľadiska všetkých porovnaní, preto sú tie nároky nereálne. Prečo dosahujeme výsledky vo vodáckych disciplínach? Po prvé preto, že máme dve umelé športoviská, čo nemá nikto na svete, po druhé preto, že sa vytvorili väzby ľudí z toho prostredia, po tretie preto, že tento šport sa špičkovo robí asi len v piatich krajinách na svete, po štvrté preto, že kritériá, ktoré sú nastavené na výsledky, vytvárajú také spôsoby financovania, že vlastne tento šport dokáže z tých peňazí produkovať vysokú profesionálnu kvalitu. Nemôže to takto asi fungovať všade, ale toto jedno športové odvetvie je výkladnou skriňou dôsledku špecifických podmienok vytvorených v minulosti a dokáže si svoje postavenie i výsledkami obhájiť - a nech to tak aj naďalej.
Na opačnej strane je napr. sánkovanie – moja otázka znie, akú máme mládežnícku základňu pripravujúcu sa dlhodobo na vrcholné športové podujatia, keď na Slovenku neexistuje ani jedna jediná sánkarská dráha a tým aj záujem verejnosti o výsledky v tomto odvetví je adekvátne nulový – má pre tento štát zmysel financovať slovenskú reprezentáciu v tomto odvetví? Len tak na okraj – na ZOH v Turíne mala naša sánkarská výprava 6 pretekárov.... Najviac na tom ma mrzí, že akonáhle si niekto zo sánkarov prečíta toto moje konštatovanie, tak sa stanem jeho možno až osobným nepriateľom – preto je v našom športe tak ťažko dosiahnuť akúkoľvek zmenu.
Každý víkend hrá futbal približne pol milióna futbalistov – ale futbal nedosahuje špičkové výkony a nemôže sa porovnávať so svetom...
Futbal patrí do tej istej skupiny – ale v tomto prípade je rozhodujúcim kritériom masová členská základňa ako i – na naše pomery - ohromný mediálny záujem – snáď s výnimkou čudných postojov STV. Kritérií na diferencovanie športov je viac a ich porovnaním a porovnaním ich závažnosti sa jednoducho tie športy vygenerujú. Po dvoch troch rokoch by sa o tej diferenciácii kritériá prehodnocovali a v prípade potreby by sa urobila rekvalifikácia. My sme navrhovali až štyri skupiny, lebo sa nazdávame, že niektoré športové odvetvia sú veľmi dôležité z hľadiska životného štýlu, možno ani nie z hľadiska prípravy na špičkové medzinárodné podujatia. Základným princípom však je, keďže na tieto športy sú vytvorené ideálne podmienky na základných, stredných a vysokých školách, aby sme mládeži poskytli možnosť športovať na tejto úrovni, aby sme ich podporili za využitia regionálnych finančných zdrojov. My sme mládež vyhnali z telocviční opatreniami, keď školy majú za úlohu na telocvičniach zarábať namiesto toho, aby tam športovali deti. Pritom štát postavil tie telocvične na to, aby tam športovala mládež, nie na biznis pre školníkov.
Do veľkej miery ide o peniaze - kde sú podľa vás zdroje na toto financovanie?
Nachádzajú sa všade tam, kde ich štát zobral pod seba. V prvom rade sú to zdroje, ktoré všade na svete vyplývajú z existencie vzťahu športu a stávkových hier. Česi si dokázali obhájiť, že ich Sazka stále patrí športu, ale my sme si ju nechali zobrať, lebo o tom rozhodla bývalá ministerka financií ako i neschopnosť, či skôr nevôľa vtedajších funkcionárov SZTK si pozíciu vlastníka obhájiť. Spočiatku istý podiel - zákonom percentuálne zo štátneho rozpočtu stanovený - z výnosov stávkových hier športu patril, ale toto percento už nikdy nikto nedodržal. Šport zostal od tohto obdobia nastavený na plus – mínus jednu miliardu – napriek inflácii, rastu nákladov - dokonca by som povedal, že v rámci reštrikčných opatrení je peňazí v športe ešte menej. Navyše sa rozpočet schvaľuje až v marci bežného roku a tak je problém využiť napríklad investičné prostriedky, ktorých čerpanie je podmienené výberovými konaniami.
Množstvu problémov týkajúcich sa tejto oblasti sa zrejme nikto nechce seriózne venovať, lebo minister školstva má za úlohu riešiť prioritne problémy vzdelávania a fungovania školského systému a všetko to, čo politici sľubujú športovcom v rámci predvolebných kampaní a zviditeľňovania sa svojou prítomnosťou pri oslavách stále redších úspechov našich športovcov, ostáva v bežnom živote zabudnuté.
Nechýba vám akýsi vrcholný reprezentant športu, ktorý by mal okolo seba tím, disponoval by kompetenciami a vyčlenenými financiami?
Štát hovorí, že mu chýba partner a predstavuje si to tak, že my, t.z. zástupcovia športových zväzov, sa budeme vedieť na úrovni spolkovej sféry dohodnúť na určitej štruktúre. Pri existujúcom spôsobe financovania, pri takomto nedostatku financií pre šport je akákoľvek dohoda vylúčená. Takáto dohoda totiž znamená, že niektoré zväzy sa z toho malého objemu peňazí dokážu zriecť niečoho v prospech systému. To je absolútne vylúčené. Po druhé, nie je možné rozpustiť SZTK, lebo v jeho Stanovách (len pre obveselenie – Stanovy v tomto bode sa opierajú o závery Zjazdu ČSZTV z r. 1989) sa hovorí, že nie je možné vystúpiť zo SZTK bez straty vzťahu k majetku športovcov na Slovensku, čo si žiadny športový zväz voči svojej členskej základni nemôže dovoliť a tak je situácia už pekných pár rokov patová. Je zaujímavé, koľkým funkcionárom, hlavne menších športových zväzov táto situácia už celé tie roky zrejme vyhovuje....
Aj preto niekoľko silných zväzov (futbal, hokej, tenis, basketbal, volejbal, hádzaná, lyžovanie) založilo Slovenskú úniu športu, ale súčasne sme ešte členmi SZTK, kde presadiť čokoľvek proti vôli menších zväzov sa nedá, lebo... aj demokracia má svoje slabiny.
Teraz poviem kacírsku myšlienku – prečo by si týchto niekoľko silných zväzov nemohlo vytvoriť vlastný samostatný subjekt, ktorý by vystupoval spoločne a váhou svojej členskej základne, váhou svojich reprezentácií a vzťahov a kontaktov k politikom bol partnerom pre politickú sféru?
Ja si nemyslím, že sa zdola musí nevyhnutne vytvoriť nový subjekt, tých je tu dosť a zrejme každý z nich plní určitú funkciu v spolkovej sfére. Chýba však koordinácia existujúcich subjektov, ich čiastočné riadenie v zmysle politiky štátu, chýba inštitúcia, ktorá by zo zákona prevzala spoluzodpovednosť za riadenie športu. Väčšina štátov si na to vytvorila samostatný rezort, so samostatnou rozpočtovou kapitolou, ale u nás je to riadenie na úrovni riaditeľa odboru na ministerstve školstva, s výrazne obmedzenými kompetenciami – dokonca ani nie na úrovni štátneho tajomníka.
Má svojho splnomocnenca vlády pre šport.
Principiálne si dovolím tvrdiť, že návrhy na vytvorenie štátneho orgánu, úradu či rady vlády, ktorý by podliehal vláde a nie rezortu školstva, sú asi nevyhnutným pokračovaním v tomto procese a prípravou v budúcnosti štátom riadenej inštitúcie, azda aj ministerstva športu s prepojením možno na rezort cestovného ruchu. Postavenie a funkcia splnomocnenca vlády pre šport mi dodnes nie je vôbec jasná a predpokladám, že nie som sám.
Ja viem, že dnes politika smeruje k redukcii štátnych úradov a úradníkov, že sa majú znižovať administratívne náklady, ale fenomén športu je v politike tohto štátu výrazne podhodnotený
Množstvo hypermarketov a bizniscentier vzniká tam, kde boli predtým športoviská, ale nové nepribúdajú.
Toto už rieši zákon, ale neviem, do akej miery sa uplatňuje, lebo v minulosti to bolo katastrofálne. Sám som zvedavý, ako sa bude správať štát a miestna samospráva, keď dnes developeri určujú vývoj každého lukratívneho pozemku. V tejto oblasti nám už veľa toho uniklo v čase, keď sa k nám začali hrnúť zahraniční investori, hlavne nadnárodné obchodné reťazce. Veľmi ma tiež zaujíma budúci vývoj situácie na Tehelnom poli, kde som ako chlapec z „Cígelfeldu“ vyrastal..
Je to zaujímavý priestor pre výstavbu a národný futbalový štadión sa možno postaví niekde úplne inde.
Ten SA nepostaví, to hovoria len politici, ten musí postaviť konkrétny investor. Ako je vidieť na prípade prepotrebného Národného futbalového štadióna, u nás je problémom už i len rozhodnúť o tom, či potrebujeme to, čo je tak jasné už len z pohľadu úplného laika... A keď ide o Viacúčelovú halu, v ktorej by sa mali konať MS 2011: organizovanie majstrovstiev sveta v hokeji na Slovensku nie je záležitosť iba hokejového zväzu, je to celospoločenská záležitosť, ale do dnešného dňa sa k nej nikto zo zodpovedných nestavia ako ku priorite. My nemáme veľa možností robiť veci na absolútne špičkovej svetovej úrovni, tak urobme tieto majstrovstvá, pokiaľ je tu generácia hráčov patriacich k úplnej špičke a skupina hokejových a športových nadšencov, ktorí ich dokážu aj zorganizovať. My sme už dnes majstrami sveta v improvizácii a naháňaní všetkého na poslednú chvíľu a tak som si istý, že aj tieto MS budú, ale za akých obetí, o koľko drahšie (podobne ako nedávno v Prahe ), a koľko to prinesie negatívnych dôsledkov? A pritom všetko sa dá riešiť už teraz, len sa musíme pohnúť a robiť veci dôležité pre spoločnosť rozhodnejšie.
Kto dnes rozmýšľa o roku 2011? Ale môže tu byť úplne iný problém - budeme mať štadión, ale vôbec tu nemusíme mať svetových špičkových hokejistov. Počet slovenských hráčov v NHL stále klesá...
Ja verím, že sa presadia veci, ktoré sme vo zväze prijali nedávno, vrátane mužstva dvadsiatky v ligovej súťaži, aj zamerania práce reprezentačných trénerov. Zameriavame sa na to, aby sme postupne do reprezentácie zabudovávali hráčov, ktorí budú v rokoch 2010-2011 dostatočne zrelí na to, aby nahradili tých, ktorí už odídu, alebo doplnili tých, ktorí sa postupom času dostanú na absolútnu medzinárodnú úroveň. Predpokladám, že generácia Hossu, Gáboríka, Cháru ale i ďalších špičkových hokejistov bude v najzrelšom veku a my musíme pridať v tom, aby aj hráči ako Surový, Svatoš, Budaj, postupne dozrievali nielen výkonnostne, ale aj vo vzťahu k národnému mužstvu, aby národný dres bol pre nich vždy aj potešením a výzvou, nielen akousi povinnosťou voči najbližším. To keby sa nám podarilo, tak by sme mohli byť spokojní.
Ako vo vašej koncepcii riešite otázku výstavby štadiónov, telocviční, areálov? Čo by mal robiť štát, čo zväzy, samospráva, mestá...
To trošku súvisí aj s kategorizáciou – o investičných akciách celonárodného charakteru a celoštátneho významu by mal rozhodovať štát prostredníctvom svojho rezortu, ktorý má na starosti výstavbu, v spolupráci s rezortom, ktorý má na starosti šport. Potom sú tu športoviská, ktoré majú slúžiť k športovej príprave hlavne mládeže. Predstava, že za túto investičnú oblasť by mali mať zodpovednosť športové zväzy prepojené na ministerstvo školstva, asi nie je celkom systémové riešenie, my sme presvedčení, že to je záležitosť komunít, regiónov, miest, ktorí majú v súlade s politikou štátu vytvárať na to svoje vlastné zdroje, resp. dočerpávať ich z centrálnych zdrojov podľa projektov. Najväčším problémom tejto spoločnosti je, že nemáme projektový manažment na žiadnej úrovni, chýba nám koncepcia rozvoja v akejkoľvek oblasti a pokiaľ nie je v súkromných rukách, tak sa ani neuskutoční. My sa nemôžeme stále spoliehať na to, že príde iný Majo Gáborík a postaví ďalší zimný štadión. Takéto veci len majú dopĺňať infraštruktúru budovanú štátom. Na porovnanie – v Českej republike sa po tom, ako získala tri majstrovské tituly po sebe, postavilo 64 zimných štadiónov.
A u nás?
U nás ten Gáboríkov, dostavala sa Steel Aréna v Košiciach, niečo v Žiline, dokončili sa zastrešenia, resp. opláštenia vo viacerých mestách, ale to sú len malé záplaty na veľké diery. V zásade nejestvuje politika štátu, ako systémovo riešiť investície do výstavby športovísk. My budeme len donekonečna sanovať telocvične, opravovať strechy, čo tiež treba, ale na druhej strane už musíme aj vytvárať niečo nové. Hovoríme, že príčinou toho, že deti prestávajú športovať, sú demografické dôvody a možnosť iného vyžitia, počítače... je to pravda len sčasti, lebo ak dnes má vstať otec o piatej ráno, aby zaviezol svoje dieťa na tréning na štadión niekoľko desiatok kilometrov, lebo tam je jediný dosiahnuteľný štadión, tak si radšej povie, že to dieťa hokej hrať nebude.