Zdenek Nocar mal 70

29.5.2012

Čerstvý sedemdesiatnik ZDENEK NOCAR bol ako jediný pri všetkých úspechoch volejbalistov ČH i VKP Bratislava 

Chodiaca kronika „červenky“

Vo volejbalovej hale PKO má druhý domov. Zdenek Nocar je prototypom vernosti, aj keď jeho srdcový klub počas 44 rokov jeho funkcionárčenia v ňom dvakrát zmenil názov. V ČH, ŠKP či v súčasnom VKP Bratislava zažil všetky klubové úspechy i pády. Ako jediný bol ako vedúci mužstva pri pamätných prvenstvách „červenky“ v EPM 1979 a v PVP 1981. Tešil sa s ňou z troch federálnych majstrovských titulov (1978, 1979 a 1981) i všetkých doterajších jedenástich slovenských (1993 až 1999, 2004, 2006, 2009 a 2011). V už legendárnom „pekáči“ včera prijímal gratulácie, keď vstúpil do klubu sedemdesiatnikov.

Narodil sa 29. mája 1942 v Bratislave v českej rodine. Jeho rodičia sa presťahovali k Dunaju v roku 1921. Otec prišiel pomáhať ako bankový úradník na vyššie posty a hrával futbal ze rezervu I. ČsŠK Bratislava. Starší brat ho dotiahol k basketbalu, ako dorastenec ho hrával za Slovan. Volejbalu sa súťažne nikdy nevenoval. Počas vojenčiny bol ´zdravoťákom´ v Mladej Boleslavi, kam v tom čase presunuli prvoligový box z Karlových Varov. Práve tam prvý raz pričuchol k funkcionárčeniu. Neskôr po návrate z vojny sa zoznámil s vtedajším volejbalistom ČH Bratislava Antonínom Mócikom, kolegom jeho manželky Eleonóry. Ten ho zlákal do klubu, ktorý v tom čase pôsobil v prvej národnej lige. V „červenke“ začal funkcionársky pomáhať v roku 1967, v marci 1968 sa stal oficiálne vedúcim mužstva pri tíme vedenom trénerom Gustávom Breznenom.

Od roku 1968 prešiel pod vysokou sieťou viacerými funkciami. Okrem toho, že bol vedúci mužstva ČH, urobil si masérsky i rozhodcovský kurz. Vo VKP je dodnes ako technický riaditeľ členom vedenia nášho historicky najúspešnejšieho volejbalového klubu. Ako šéf športovo-technickej komisie v minulosti riadil federálnu i slovenskú súťaž. „Trénovať som nikdy nechcel!,“ prízvukuje. Za tých 44 rokov zažil v klube stovky a stovky hráčov a desiatky trénerov. Pochopiteľne, najradšej spomína na v európskych pohárových súťažiach či na domácej scéne zlatú generáciu hráčov z rokov 1978 až 1981.

„Z trénerov som najviac pracoval s Pavčom Schenkom. Vážim si ho za jeho úspechy a prácu,“ zdôrazňuje.

Zdenka Nocara s jeho neodmysliteľnou cigaretkou možno považovať za chodiacu kroniku slávneho a úspešného bratislavského klubu. Doma opatruje množstvo pamätných relikvií či novinových výstrižkov, ktoré pomaly dáva do poriadku. „Uložené mám všetky zlaté medaily. Najcennejšie sú pre mňa tie dve z európskych pohárov,“ dodáva.

Volejbalu vďačí za veľa. Aj za to, že s ním pochodil a videl pol sveta. Za minulého režimu sa za hranice socialistického bloku pozreli legálne iba hudobníci a športovci. Najďalej bol v Japonsku. „V rámci propagácie moskovskej olympiády sme sa tam s ČH Bratislava dostali v roku 1979 na dvojtýždňové turné ako víťaz EPM. Cesty s volejbalom mi ponúkli veľa nezabudnuteľných zážitkov, spoznal som na nich chudobných ľudí i milionárov. Všetci boli vďaka športu úplne normálni. Po vojne v Izraeli sme sa do tejto krajiny dostali hrať oficiálne ako prvý zahraničný klub, čo bolo v tom čase nemysliteľné,“ spomína jubilant.

PAVOL KUBIŠ

NAJKRAJŠIE VOLEJBALOVÉ CHVÍLE

„Tie som zažil pri prvenstvách v EPM a PVP. A taktiež v roku 1978, keď ČH Bratislava ako prvý slovenský klub v histórii vyhrala federálnu ligu volejbalistov.“

NAJSMUTNEJŠIA VOLEJBALOVÁ CHVÍĽA

„Keď nám po najväčších úspechoch ČH v Bratislave zrušili stredisko vrcholového športu. Bolo to smutné, veľmi ma to rozčúlilo. Do Prahy musel odísť aj Pepa Novotný.“