Prihlásenie
Drahý Lubor - august
Drahý Lubor,
pokračujem v téme Centrá olympijskej prípravy. Požiadal som pred časom kolegov trénerov, ktorí pracovali v dievčenskom stredisku v Nitre o ich poznatky, postrehy, názory, plusy, mínusy, ktoré majú z etapy ich pôsobenia v Nitre. Všetci tam určitý čas pôsobili a ako to býva vo vašom systéme zvykom, "automaticky" aj viedli reprezentačné družstvá kadetiek, resp. junioriek. Dal som im aj otázku, prečo odišli a či by sa event. vrátili pracovať do COP. (moja pozn.: odpovedali ako mienili, nič som nemenil, nekrátil).
Lubor, ja Ti tie listy píšem postupne, pomaly a keď som mal tento skoro hotový, tak si nášmu klubu zase vyviedol pozoruhodné mocipanské a odporné svinstvo. Tak si ma vyviedol z miery, že kópiu našej sťažnosti členom Správnej rady SVF som neposlal p. Chmelárovi na SOV, ale Chmelárovi od politických analytikov. Vravím si, Lubor, Ty už nechceš, aby som Ti písal. Lubor, Ty ma chceš od listov odradiť. To, ako si v pondelok 4.8.2014 opäť prispel k rozvoju volejbalu, popíšem čitateľom a fanúšikom mládeže veľmi stručne zajtra na našom klubovom webe, ale rád by som Ťa poprosil Lubor, vydrž. Ešte štyri. Tento a ešte štyri. Potom už budem písať viac mojej sestre, ako som Ti spomínal v júli.
Lubor, tento list patrí k tým cennejším. Kolegovia, ktorí proti Tebe nič nemajú, ktorí Ti slúžili, pomáhali budovať Tvoju slávu, jeden je terajší, chcú volejbalu dobre. Pracujú na Teba, živí ich to, ale určite chcú tú prácu vykonávať aj lepšie a hlavne aj inak, ako sú predstavy o režime v COP u Tvojho dvorného šaša. Vadia im vaše spôsoby, vadí im vaša nedôslednosť, nestotožňujú sa veľmi často s vašim amatérskym doťahovaním vecí.
Drahý Lubor, musím zase podotknúť, aby nedošlo k omylu, že kolegovia v tých mailoch píšu mne, nie Tebe, ja Ti to len preposielam. Chcem Ti pomocou ich názorov pootvoriť Tvoje oči. Zatvárajú sa stále viac a viac. Kto vie, kto z nás to má horšie, ja tiež už skoro nevidím, taký som tlstý.
Stretávam sa s názormi, prečo Ti dávam(e) rozumy, prečo sa radšej niečo nekoná, či to všetko nie je zbytočné. Lubor, ak sa podarí pootvoriť Ti aspoň jedno oko, tak to určite prinesie osoh. Nebudem(e) Ti mať vôbec za zlé, ak si všetky zlepšenia, lepšie povedané nápravy privlastníš a pôjdeš na trh v batôžku akože so svojím tovarom. Nevadí Lubor, nevadí. Aj drobní farmári ojebávajú. Ideme na to. Čítaj - vnímaj - ...
Tlstovičová Zuzana (verme, že aj naďalej ženy Post Viedeň):
nemyslím si, že môj názor môže byť až taký objektívny, pretože pôsobenie v Nitre (vďaka Tebe) odštartovalo moju trénerskú kariéru a po troch rokoch práce, na konci s výborným výsledkom v extralige ... (moja pozn. Lubor, Ty si ju po výbornej robote z COP vyhodil, lebo ...)
Vzhľadom k tomu, že to bola moja prvá trénerská úloha, veľa vecí som určite nevidela, necítila alebo nemohla porovnávať, aby som vedela posúdiť, čo má, resp. môže byť lepšie. Samozrejme za tri roky práce sa niektoré veci pozmenili (zrekonštruovaný internát, trošku upravená strava, ..) čo bolo určite pozitívom.
Pozitívny prístup p. riaditeľa školy Mačeka, zástupkyne p. Maniačkovej a vychovávateľky sl. Zsolnayovej (pedagogický prístup na vysokej úrovni), dobrá možnosť spolupráce s trénermi atletiky, moja najlepšia skúsenosť s trénerom výškarov a diaľkárov Marošom Salvom, regenerácia, bazén...
Ako plus môžem teraz s odstupom času označiť aj to, že je tam všetko na dosah, buď v rámci budovy školy, internátu, telocvične (školskej). Ranná, spoločne, tímovo absolvovaná cesta do zamrznutej haly Olympie, kedy som ako tréner mohla spoznať hráčky bližšie, ale úplne normálnou prirodzenou cestou (ranné nálady, nechuť, prispaté typy, pracovité, lenivé, veselé, znechutené...) - čo mi postupne utváralo aj celkový obraz a spoznávala som charakter hráčok.
Ďalším pozitívom bol naozaj dostatočný časový priestor na tréning, či už tímový alebo individuálny.
Negatívom bolo, že od začiatku si hráčky mysleli, že sú reprezentantky, (pravdepodobne im to bolo takto prezentované, ako jedna z možností ich do COP-ky získať). Vo veku 13, 14 rokov to nie každá hlava dokázala spracovať, s touto "nálepkou" sa cítili akoby neohrozené. Nakoniec boli na kvalifikácii na ME z ročníka 1990/91 reprezentantky len 4-5 (možno by sa iný tréner rozhodol pre iné hráčky...). Mala som možnosť postupne káder dopĺňať, ako začiatočníčka bez skúseností a prehľadu o mladých talentoch na Slovensku som potrebovala čas a podporu SVF realizovať prestupy...
Červeň Luboš (ženy UKF NItra):
Neprekvapuje ma , že si sa rozhodol pozrieť aj na túto tému. Myslím, že je to veľmi aktuálne, pretože systém COP naozaj veľmi pokrivkáva. Vyjadrím sa k tomu len stručne, ale dalo by sa o tom rozprávať hodiny. Píšem len o dievčenskej zložke, pretože o Trenčíne nemám dostatočný prehľad. COP ako projekt je výborná myšlienka a stotožňujem sa s názorom, že je to vynikajúci prostriedok na výchovu mládežníckych reprezentantiek a hráčok do seniorskej reprezentácie.
Ako problém však vidím spôsob realizácie projektu. Nenapĺňa sa podľa mňa ani z polovice pôvodného zámeru. Zásadný problém je v spôsobe získavania hráčok do COP, ktorý nie je výberom, ale náborom a verbovaním, častokrát založeným na osobných kontaktoch trénerov z COP. Momentálne vôbec nie je naplnená podstata výchovy najtalentovanejších hráčok, pretože tam nie sú.
Ďalší vážny problém vidím v obsahovej náplni športovej prípravy, ktorá nie je aktualizovaná na súčasný ženský volejbal. Pravdepodobne to úzko súvisí s požiadavkami dosahovania výsledkov na všetkých úrovniach, od kadetiek až po extraligu. Táto kombinácia je podľa mňa nemožná a honba za výsledkami ovplyvňuje nielen proces športovej prípravy ako takej, ale má významný vplyv aj na taktické riešenia trénerov a hlavne potláča do úzadia najdôležitejšiu úlohu COP – vychovať z talentovaného somatotypu reprezentantku do seniorského nároďáku. To však bez dostatočnej hernej praxe nie je možné.
Ďalší obrovský problém je v spôsobe, akým z COP hráčky odchádzajú. Je absolútne neprehľadný, nevyzná sa v tom absolútne nikto a nerešpektuje sa nič z pôvodného zámeru. Pokúsil som sa rešpektovať požiadavku SVF , aby sme oslovovali hráčky až po maturite. Veľmi rýchlo som však zistil, že okrem jednej, ktorá už nechce hrať volejbal, čo je tiež na zamyslenie, už majú všetky ostatné podpísané zmluvy, prípadne zmluvy o budúcej zmluve. Niektoré dokonca už rok alebo dva pred maturitou. Takže som zistil, že dodržať slovo sa dnes nenosí. O zámere projektu výchovy hráčok a odchode do klubov draftom podľa poradia v extralige, prípadne umožniť výnimočne talentovanej hráčke hosťovanie ešte počas štúdia na gymnáziu sa nehovorí. Nie je to možné, lebo sa to opäť bije s nutnosťou dosahovať výsledky.
Odpoviem Ti ešte na Tvoju druhú otázku: V COP mi v roku 2004, po ME v Prešove a Bardejove, skončila zmluva a do výberového konania som sa neprihlásil. A neprihlásil by som sa ani teraz. Muselo by to fungovať tak, ako to bolo navrhnuté, transparentné, s jasnými pravidlami, ktoré by boli rešpektované a dodržiavané tak zo strany SVF, ako aj zo strany klubov. Lebo momentálne je to presne naopak.
Henček Marek (juniorky Levice, dal mi informáciu, že skončil s trénovaním, dúfam, že nie):
Skúsim to zhrnúť do pár bodov:
1. som zástanca myšlienky vzniku ŠG tak, ako to prezentoval Peter Kalný,
2. podmienky, ktoré ponúka ŠG v Nitre na trénovanie a na starostlivosť o dievčatá sú výborné, (zásluhou pána Mačeka a pani Maniačkovej),
3. nechcel by som opäť trénovať v Nitre kvôli ľuďom, ktorí sú za COP zodpovední,
4. spôsob, akým sa dievčatá dostávajú (lanária) do Nitry naozaj pôsobí ako krádež. Je nemysliteľné, aby tréner išiel za chrbtom klubu a trénera presviedčať rodičov a hráčky, aby prišli do Nitry. A keď sa to už "podarí", tak neschopnosť ľudí na federácii spôsobí to, že niektorí rodičia dajú svoje deti do iného klubu (Hrončeková, Kóšová), prípadne prestup alebo hosťovanie do COP nie je vybavené ešte na začiatku sezóny.
5. môj názor je ten, že by sa COP nemali zúčastňovať záverečných mládežníckych turnajov.
Asi sa to bude zdať niektorým ľuďom zvláštne, že teraz mám takýto názor, keďže som v Nitre pôsobil, ale teraz som na druhej strane a pochopil som trénerov, ako sa cítili, keď som ja chodil za ich chrbtom prehovárať rodičov, aby mi dali dieťa do Nitry.
Treba ale pochopiť jednu vec, ak by som to v tom čase nerobil, nemal by som koho trénovať, nemal by som prácu, nemal by som peniaze. Nebolo to správne, mal to robiť niekto iný, hlavne nie tréner.
Chcem sa ospravedlniť všetkým trénerom, ktorým som takýmto spôsobom zobral dievčatá do Nitry. Teraz sa to stalo mne.
Varga Tomáš (športový riaditeľ BVK Bratislava):
Predtým, než by som sa vôbec mohol venovať otázke, čo je v systéme COP choré a čo zdravé, malo by sa vedieť niečo viac o systéme fungovania, výbere hráčov, financovania, systéme komunikácie COP, ktorý je prepojený na rodičov, kluby, školu, trénerov a samozrejme komunikácia zo strany strediska s federáciou.
Myslím si, že nebudem z bývalých kolegov jediný, ked poviem, že v týchto veciach sú znalosti ľudí okolo volejbalu nedostačujúce. Nie preto, lebo by ich to nezaujímalo, ale preto, lebo to nemajú odkiaľ a ani od koho vedieť. Keď tie informácie aj od niekoho dostali, väčšinou to bolo v hrubej forme, skrátka sa to riešilo iba vo forme „myšlienky“. Som presvedčený, že pri tvorbe projektu COP tieto náležitosti boli naplánované, publikované, no v každom prípade platilo známe: papier znesie všetko, realita však vytvárala svoje systémy sama.
Nebudem negatívny. Mne osobne sa v Nitre trénovalo dobre, čo sa týka práce na tréningoch a zápasoch, mňa to posunulo trénersky aj ľudsky. Vedel som, že keď sa mi podarí hráčku dostať do COP, vie čo jej ponúkam, čo od nej budem vyžadovať na tréningu a mimo halu. Samozrejme v komunikácii s rodičmi. Mal som to vo vlastných rukách, veci som mal pod kontrolou. Práve to bolo dôležité, aby sa dobre pracovalo nielen mne, ale aj samotným hráčkam na tréningoch.
V každom prípade nie som na 100 percent presvedčený, či pocit mať veci pod kontrolou mali za mojho pôsobenia aj ľudia zodpovední za stredisko. Veľakrát sme dostali protichodné informácie zo strany školy a zo strany federácie. Komunikácia medzi dvomi subjektami bola v niektorých prípadoch nulová, čím sa problémy iba posúvali pred sebou a nabaľovali. Do týchto problémov boli napokon zatiahnutí aj samotní tréneri a hráčky, pre ktoré sa už jednoducho nedalo spĺňať dohodnuté a sľúbené veci. Pracovali sme popri tom ďalej. Meškali zmluvy, prostriedky, odmeny, materiál... no práca bola vždy odvedená. Pravidlá sa menili za chodu, čo sa veľmi ťažko vysvetľovalo hráčkam, rodičom, zainteresovaným. Nehovoriac o tom, že tieto problémy museli riešiť tréneri, aj keď to veľakrát nemali v náplni práce. Boli zatiahnutí do vecí, do ktorých sa nemali čo starať. Urobili, čo sa dalo, bojovali na všetkých frontoch. Boli snahy aj o vedenie a nastavenie pravidiel v COP. Všetko sa končilo na bode, odkiaľ sa dni, týždne, mesiace veci nikam nepohli a zostali zabudnuté, alebo nedokončené. Nie vždy vinou trénerov, oni urobili svoje, kým mali možnosti a právomoci, potom sa čakalo.
„Myšlienka“ strediska COP v Nitre je dobrá. Systémy, podľa ktorých bolo postavené, dnes už žiaľ nekopírujú súčasný obraz volejbalu na Slovensku. Veci za zmenili. Kluby sa menili. Vznikali alebo skôr zanikali. Rodičia majú dnes iné nároky na svoju dcéru, kluby majú iné predstavy o hráčke, ktorú vychovávali k tomu, aby pravidelne chodila do telocvične xkrát do týždňa. Skrátka všetci zainteresovaní by sa mali podielať na systéme fungovania COP Nitra.
Mládežnícke reprezentácie SR by boli plnšie vďačných hráčok a tribúny by mali možno väčší počet pyšných rodičov a trénerov. Určite by sa potom riešila trénerská pozícia COP Nitra v iných časových intervaloch a možno pri úplne iných podmienkach.
Popeláš Ladislav: (súčasný tréner COP Nitra)
Po jednom roku môjho pôsobenia v COP Nitra môžem skonštatovať, že podmienky na trénovanie sú asi najlepšie na Slovensku. Všetko máme v jednom objekte. Ubytovanie, stravu, telocvičňu, posilňovňu, bazén, pohybové štúdio, regeneračnú linku a školu. Na trénovanie máme všetok potrebný materiál, čo si dobrá príprava volejbalistiek vyžaduje.
P.S.: Chcem poďakovať kolegom, že si dali tú námahu prispieť na stránky www. Jeden z bývalých trénerov COP Nitra Karol Lukáč (nováčik Extraligy žien z Prešova) si dal s materiálom tiež dosť roboty, tradične urobil dlhšiu analýzu. Ako ho poznám, vždy aj inak. Nechce to krátiť, tak Ti zajtra pošlem jeho názory v P.S. II.
Tvoj oddaný Ivan (bez p pred o)
Diskutujte k listom