Slovenskí bratia v nemeckom drese

13.2.2015 - Palo Kubiš pre Denník Šport

Bratské duo slovenských volejbalistov klope na dvere nemeckej reprezentácie.

So synmi sa doťahuje, kto je najvyšší. Milan Kocian, bývalý smečiar bratislavských klubov Slávie UK a ŠKP Bratislava, či nemeckého Mendigu, prežíval v roku 1997 v reprezentačnom drese slovenskú eufóriu z premiéry na európskom šampionáte v Holandsku.

Jeho synovia Tomáš a Adam, obaja nahrávači, na ktorých sa u nás v poslednom období akosi pozabudlo, klopú na dvere nemeckej reprezentácie. Príbeh volejbalovej rodiny Kocianov- cov je skutočne netuctový.
Do Bratislavy sa odchovanec prievidzského volejbalu Milan Kocian sťahoval ako sedem-násťročný v roku 1979. „V tom čase som bol v juniorskom výbere ČSSR a pokiaľ som chcel zostať v reprezentácii, musel som prestúpiť do strediska vrcholového športu. Dostal som sa do Slávie UK. Za mojimi rodičmi vtedy prišiel osobne pán Golian, čo bola pre mňa veľká česť. Vybral si ma aj vtedajší tréner juniorov Vladimír Tallo, ten však neskôr prešiel ku ženám a tak ma trénoval Stano Filipko,“ spomína. Kruh sa uzatvára. „V Nemecku totiž teraz trénujem aj Majku Hnátovú, ktorej priateľ bežec na lyžiach Jakub Filipko je jeho vnukom,“ smeje sa z toho, aký je svet malý.
Aj keď už takmer polovicu života pôsobí v Nemecku, na diaľku fandí Prievidzi a teší sa z výsledkov jej volejbalistov, aktuálne tretieho tímu extraligy. „Som v kontakte s domovom a Jozef Ugróczy ma o prievidzskom pravidelne informuje. Vidieť kontinuitu práce, stále je tam dosť nadšencov,“ zdôrazňuje. Do základnej zostavy Slávie UK vhupol ako osemnásť-ročný. V klube zažil „výťahové“ sezóny medzi federálnou extraligou a národnou ligou. Trénovali ho i Bohunský, Brida či Tokár. Bol aj spoluhráčom Přidala a hrajúceho trénera Prieložného, s ktorými sa rovnako ako s Ďurišom, poľskú reprezentáciu v plážovom volejbale trénujúcim Olejňákom, či vo Švajčiarsku žijúcim Jarottom stretáva na Slovensku pravidelne pri rôznych príležitostiach.
Sezónu 1990/91 odohral už v ŠKP, do ktorého si ho vybrali tréneri Pavel Schenk a Peter Kalný. „Potrebovali prihrávajúceho smečiara a ja som patril ku špecialistom. S ŠKP sme hrali európsky pohár, v ktorom si ma všimli v zahraničí. V tom čase sa aj nám športovcom otvorili hranice. Dostal som ponuku z Nemecka. Počítal som, že tam zostanem jednu-dve sezóny. Žijem tam doteraz,“ pokračuje. Kociana zamerali v tom čase v druholigovom Mendigu. Mužstvo však zrazu postúpilo do bundesligy a Milan sa tam s rodinou na čas usadil. V tíme sa postupne objavili i ďalší slovenskí hráči vrátane reprezentačného blokára Mariana Vavreka. Aktívnu kariéru v Mendigu ukončil ako 37-ročný.
V roku 1995 sa stal reprezentačným kormidelník volejbalistov Slovenska Peter Kalný, jeho bývalý tréner z ŠKP. A spomenul si aj na Kociana. „Zavolal ma do reprezentácie, bolo to milé prekvapenie. Ako tridsaťtriročný som už nemal také ambície, aj som mu telefono- val na Slovensko, či to myslí vážne. Doteraz mám od neho odložený list, v ktorom vysvetľoval jasné predstavy o mužstve. Od ostatných hráčov som bol minimálne o osem rokov starší, ale fungovalo to dobre. V roku 1996 ma na Spring Cupe v Púchove, ktorý sme premiérovo vyhrali a malo to ohlas v zahraničí, zvolili i za kapitána mužstva,“ spomína. Rozbehnutí Slováci následne uspeli v kvalifikácii o postup na ME 1997, keď v skupine za sebou nechali nielen Lotyšsko a Izrael, ale i účastníka olympiády v Atlante 1996 Poľsko. Partia okolo Richarda Nemca, Andreja Kravárika, Martina Jankoviča, Mareka Kardoša, Petra Diviša či Branka Pistoviča pri premiérovom štarte Slovenska na európskom šampionáte v Holandsku zdolala v skupine Nemcov, Rusov či Grékov a obsadila ôsmu priečku. Na túto éru má najkrajšie spomienky.
V osemtisícovom mestečku Mendig mali volejbaloví legionári v zmluvách, že musia trénovať mládež. Bez ohľadu na to chcel, aby jeho synovia športovali. A tak nielen starší syn Tomáš, ale aj mladší Adam boli od dvoch rokoch deťmi haly. Navyše vyrastali vo volejbalovej rodine, jeho exmanželka Tatiana predtým hrávala v Slávii UK i extraligu za SVŠT. Nahrávačský post po nej zdedili i obaja synovia. Nemrzelo to otca smečiara? „Nie, bolo to aj moje rozhodnutie. Viem, aký je vývoj volejbalu, pri našej výške okolo 191 cm aj z pohľadu dynamických a skokanských predpokladov našli lepšie uplatnenie ako nahrá-vači.“ Výškou synovia otca veľmi neprerástli. „Večne sa doťahujeme, kto z nás je najvyšší. Sú tam milimetrové rozdiely, ale vedie Adam, ktorý meria 192 cm.“

Po rozvode manželia predali dom v Mendigu a mama sa s mladším synom vrátila do Bratislavy. Otec, ktorý ako jediný z rodiny má slovenské občianstvo, zostal so starším v Nemecku. Už dlhé roky je zamestnancom Nemeckého športového zväzu (DOSB), vo vládnom projekte zodpovedá v jednej zo šestnástich spolkových republík v Porýnií-Falcko za  integráciu cudzincov. Kanceláriu má v hlavnom meste v Mainzi i v Koblenzi, kde býva.

Svojím synom vždy prízvukoval, že volejbal je pekný šport, ale v prvom rade treba myslieť na školu. Obaja študujú na vysokej. A zároveň hrajú v bundeslige. Tomáš štvrtú a Adam druhú sezónu. Pred týždňom v pozícii nahrávačských jednotiek svojich tímov na seba narazili vôbec prvý raz v kariére. Tomášov Düren zdolal Coburg 3:1, staršieho z Kocianovcov vyhlásili za MVP zápasu. Túto udalosť si nenechala ujsť ani ich mama Tatiana, ktorá pricestovala z Bratislavy.
„Bol to krásny zápas a pre nás veľký zážitok. Coburg hral veľmi dobre. Ktovie, či sa ešte v bundeslige zopakuje, obaja sú veľmi ambiciózni a z Nemecka by časom chceli ísť preč do silnejších líg,“ dodáva. Aj keď je medzi bratmi sedemročný rozdiel a od istého času vyrastali oddelene, volejbal, ktorý v ich rodine hral vždy veľkú rolu, ich spojil a sú veľmi súdržní.
Z Milana Kociana nie je iba pasívny fanúšik synov v bundeslige. Ešte v Mendigu si vyskú- šal rolu hrajúceho trénera, urobil si najvyššiu trénerskú triedu a od minulej sezóny vedie v tretej lige v skupine Juh ženský tím VC Neuwied. „Vyhrali sme všetkých doterajších pätnásť zápasov a sme na čele tabuľky. Využívam aj slovenské kontakty, v družstve mám tri Slovenky – bývalú reprezentačnú nahrávačku Martinu Viestovú, ktorá už končila s kariérou, ale som ju prehovoril, univerzálnu hráčku Majku Hnátovú a blokárku Líviu Kručovskú. Hrajú v základnej zostave a pointou je, aby sa pri nich zdokonaľovali domáce hráčky. Nie sme profesionálny klub, v ich prípade ide skutočne o hobby volejbal, dievčatá do neho dávajú i vlastné peniaze. Hnátová a Kručovská sú na jazykovom pobyte spoje- nom s prácou. Vedia dobre po anglicky a keď k tomu pridajú nemčinu, majú väčšiu perspektívu na dobrú prácu aj na Slovensku,“ vysvetľuje. Čo sa týka postupových ambícií, pre Neuwied by rozdiel medzi druhou a treťou ligou znamenal minimálne 24 000 eur navyše a to sú pre amatérsky klub veľké peniaze.

Tomáš Kocian - na obr. vľavo (Düren): Bundesligu hrá štvrtý rok, druhý ako Nemec. „V polovici minulej sezóny v Bühle som si zmenil občianstvo na nemecké. Vždy som chcel hrať za Slovensko, ale v seniorskej kategórii som nedostal pozvánku na žiadnu akciu, sústredenie či  tréning. Priznám sa, že som bol z toho sklamaný. Hrať za reprezentáciu je veľká pocta,“ hovorí. O to viac ho potešil mail, že sa dostal do širšieho kádra nemeckej reprezentácie.

„To bol môj cieľ. Som predsvedčený, že dokážem presvedčiť, len potrebujem šancu,“ dodáva ambiciózny mladík. Rovnako ako jeho otec si už slovenský dres obliekol. Štartoval na majstrovstvách Európy juniorov v roku 2006 v Kazani, kde Slováci skončili na ôsmom mieste. Vo výbere trénera Jaroslava Vlka boli jeho spoluhráčmi zo súčasných reprezen-tantov Bencz, Zaťko či Hruška.
Minulý týždeň sa stretli v bratskom derby v bundeslige s bratom Adamom. „Veľmi som sa na tento zápas tešil. Momentálne som v tíme nahrávačská jednotka, vyhrali sme posledných sedem zápasov a stratili iba dva body. Duel proti bratovi, ktorý hrá navyše na tom istom poste, je niečo špeciálne. Myslím si, že obaja sme odohrali dobré stretnutie a aj on si zaslúžil ocenenie pre najlepšieho hráča svojho tímu,“ zdôrazňuje.

U Kocianovcov platí dvojnásobne, že šport spája. Aj keď sa rodina rozdelila. Veľký sen oboch bratov je raz spoločne absolvovať akciu národného tímu, aj keď toho nemeckého. A Kocian & Kocian by pochopiteľne spolu bývali na izbe. Dürenčanom aj jeho zásluhou patrí v tabuľke bundesligy tretia priečka – za dvojicou suverénov. S tým je v klube veľká spokojnosť. V bundeslige majú cieľ dostať sa do semifinále. Tomáša škrie iba vypadnutie v Nemeckom pohári s nováčikom z Lüneburg. Veľmi sa totiž tešil, že si zahrá vo  finále proti Friedrichshafenu na desaťtisícovom štadióne Gerryho Webera v Halle. V Dürene žije s priateľkou a vo 120 km vzdialenom Koblenzi študuje ekonómiu. „Po tejto sezóne by som rád odišiel do silnejšej ligy. Láka ma Francúzsko, Taliansko či Poľsko, všetko je otvorené,“ dodal.

Adam Kocian (Coburg): V porovnaní s o sedem rokov starším Tomášom sa Adam narodil v Nemecku – v Andernachu pri Koblenzi. Keď mal desať rokov, po rozvode rodičov sa vrátil s mamou domov na Slovensko, kde začal hrávať za VKP Bratislava.

O päť rokov však smeroval späť do Nemecka. Na turnaji v Prahe si ho totiž všimli Nemci, ktorí majú v tejto vekovej kategórii stredisko centralizovanej prípravy vo Frankfurte nad Mohanom. V tom čase ho viedol Steward Bernard a keď v roku 2012 odišiel do Česka trénovať mužskú reprezentáciu, jeho miesto prevzal Slovák Matúš Kalný, syn bývalého reprezentačného trénera Petra Kalného. Po dva a pol roku Frankfurte a maturite v Bratislave prijal ponuku z Coburgu.

Nemecko reprezentoval v tíme do 19 rokov, v januári tohto roka ako prvý nahrávač tímu do 21 rokov pomohol Nemecku k postupu do májového druhého kola kvalifikácie MS v Mexiku, keď mladí Nemci zdolali v skupine vo Zwolle domáce Holandsko 3:1, Bulharsko 3:0 a Chorvátsko 3:1.

„V klube som prvým nahrávačom od začiatku tejto sezóny. Som vďačný za dôveru, dalo mi to veľa. Aj keď v Coburgu si stále iba zvykajú na to, že hrajú v bundeslige. Pomaly sa to však modeluje a formuje,“ vraví iba 19-ročný režisér hry deviateho tímu bundesligy. Po decembrovom bankrote Drážďan (po Hachingu, Bottrope či Moerse už ďalšom odstúpenom tíme) v nej hrá nepárny počet 11 tímov. Nikto nevypadne, ale všetci majú ešte nádej na play-off, ktoré je cieľom aj jeho tímu. To, že sa objavil v širšom kádri nemeckej reprezentácie, ho veľmi potešilo. „Uvedomujem si, že som medzi nominovanými nahrávačmi najmladší, chce to trpezlivosť. S bratom snívame, že raz sa v nej objavíme ako dvojica Kocian & Kocian,“ dodáva Adam. To, že sa na neho doma zabudlo, ho však mrzí. „Radšej by som reprezentoval Slovensko, ktoré mi je srdcu bližšie. Štyrikrát som hral na majstrovstvách Slovenska, v kadetoch som bol zlatý a medzi juniormi bronzový. Pokiaľ by som dostal ponuku, tak by som ju určite prijal. Aj keď perspektíva v Nemecku je lepšia.“
Z bratov Kocianovcov nehovorí zatrpknutosť, aj keď radšej by bojovali o reprezentačný dres Slovenska, kde majú korene. Na druhej strane sú obaja veľmi ambiciózni a dobre vedia, že v Nemecku majú väčšiu šancu, aj keď v ich hrudiach bije slovenské srdce. Nemeckí volejbalisti získali vlani na svetovom šampionáte v Poľsku senzačný bronz a aj keď bundesliga s výnimkou Friedrichsafenu a Berlína skôr paberkuje, ich národný tím má lepšiu pozíciu i perspektívu ako ten náš. Nemci sa paradoxne odhlásili z tohtoročnej Svetovej ligy, prednosť dali Európskym hrám v Baku, na ktorých môžu získať viac bodov do rebríčka pre olympijskú kvalifikáciu. Dlhoročnú nahrávačskú jednotku Simona Tischera (ročník 1982) už vlani nahradil v poľskom Radome hrajúci Lukas Kampa (1986), za ktorým v nominácii pre Baku nasledujú ďalší mladíci – klubová dvojka v Berlíne Sebastian Kühner (1987), po príchode Francúza Toniuttiho až trojka vo Friedrichsafene Jan Zimmermann (1993) a dvaja Kocianovci. To, že by sa v tomto roku jeden z nich mohol objaviť v užšom kádri, tak nie je utópia.