Majo Mosorjak o Krakove

20.4.2016 - Marián Mosorjak, bývalý reprezentant SR bol tiež v Krakove a ochotne sa podelil o dojmy.

Stále mám ten volejbal nejako rád a bez mučenia priznávam, chcel som zažiť na vlastnej koži, vidieť na vlastné oči a počuť na vlastné uši skutočnú volejbalovú atmosféru, ktorú dokážu kibici v Poľsku vytvoriť. Naposledy som bol na volejbal minulý rok, na postupovovom zápase do Final Four CHL Rzesow – Novosibirsk. Päť tisícok hláv a desať tisíc dlaní spravilo príjemnú športovú atmosféru.
Osem kúskov v podobe lístkov som mal zabezpečených cez žiaľ už „ bývalého „ reprezentanta Slovenska a súčasného zberateľa MVP v silnej poľskej PLUS LIGE Miša Masného. Tu si neodpustím, škoda je toho chlapa, že nehrá s dvojkrížom na hrudi.
Cestu a celé podujatie som absolvoval so šesťčlennou humenskou družinou, ktorá aj napriek definitívnej strate volejbalu v tomto meste, stále tomuto športu drukuje.
Hralo sa v najväčšej aréne v Poľsku – TAURON, ktorá podľa oficiálnych štatistík dokáže „ zhltnúť „ 15 000,- na tribúnach sediacich ľudí. Ak sa využijú aj iné plochy, tak je to niečo cez 22 tisíc.

Semifinále

Rzesow – Kazaň 1:3
Oficiálne 12 137 divákov vytvorilo fantastickú atmosféru, akú som naživo ešte neochutnal. Ich siatkarze sa na nedostatok podpory z hľadiska nemohli vôbec sťažovať. Mohutné povzbudzovanie, pokrikovanie a spievanie nacvičených chorálov, bolo dokonalým vystúpením kibicov. Menej pozitívny však už bol rezultát po zápase. Asseco-via síce prvý set vyhrali, no to bolo v tento deň všetko. Aby som bol korektný, koncovka druhého setu bola na vážkach a nakoniec sa priklonila k ruskej komande. Rusáci mali na krajoch siete Andersona, Mikhailova a geniálneho Leona. Ak to doplnili typickými ruskými „ topoľmi „  Aschevom a Gutsalyukom vychádza mi to tak, že boli po všetkých stránkach lepší. Po skončení pracovnej doby mohol byť spokojný aj Verbov, ktorý odohral pekný zápas. Na nahrávke nastúpil Butko, no zápas dokončil mladý Kobzar a to bol dôležitý moment zápasu. Hral spoľahlivo a sebavedome. Poliaci sa snažili ťahať útok cez ich mediálnu hviezdu Kureka, no ten nejako mňa osobne neoslnil. Hral na pozícii korektora, ktorá mu z môjho pohľadu vôbec nepasuje. Asi aj preto je takmer každú sezónu v inom klube, ako klobúčik pútniček. Dobrú prácu odviedol Drzyzga, v Bielorusku narodený Achrem ( mimo prihrávky ) a „ amíci „ Jaeschke a Holmes.

Trentino – Cvitanova 3:0
Pri tomto zápase je vidieť, že už sa pozerám na volejbal len „ múdrym „ okom fanúšika. Po zhliadnutí rozcvičky na sieti a preštudovaní si súpisky LUBE, som svojím „ spoluzhliadačom „ odborne povedal, že dnes si Trentino ani neprdne a tri nulky pre Cvitanovu budú vymaľované. Veď hráči ako Fei, Juantorena, Miljkovič, Podraščanin, Stankovič, Priddy či famózne francúzske libero Grebenikov predsa nemôžu mať s nie tak hviezdami nabitým Trentom komplikácie. Spokojne som sa usmieval „ ako do toho len ja vidím „ iba do stavu 3:8 pre LUBE, no a potom to prišlo J. Hráčsky stroj pod vedením trénera Stojčeva po prvom technickom čase začal pracovať takmer neomylne. Trento sa presadzovalo hlavne cez Djuriča – Tzouritsa, ktorý bol takmer neomylný, pričom hru vynikajúco dirigoval mladý nahrávač Giannelli (rok narodenia 1996!!!).
Svoju „ nadrobotu „ odviedli aj stredový hráči Argentínčan Sole a Belgičan Van De Voorde. Čiernu prácu odviedli aj slovinec Urnaut a libero Colaci. Tým samozrejme nechcem znižovať výkon ďalších hráčov, pretože podľa mňa všetci pracovali vynikajúco, no pôsobili na mňa JEDNOLIATO a HOMOGÉNNE. LUBE sa zo začiatku trápilo na pozícii korektora, kde Miljkoviča nahradil Fei a ten si svoju pozíciu plne zastal. Juantorena nemal zrovna svoj hviezdny deň a tak výsledok tri nula pre Trento bol pre mňa (nádejam sa, že nie len pre mňa) prekvapením.

O bronz

Rzesow-Cvitanova 2:3
Opäť fantastická atmosféra v hľadisku, hoci som vo vzduchu cítil miernu nervozitu z očakávaného výsledku. Poliaci si chutili aspoň na bronz, pričom po včerajšom výkone LUBE aj vcelku oprávnene. Stal sa však opak a taliani predviedli pekný, bojovný a sympatický výkon. Ich útočná STAR Osmany hral po včerajšku ako vymenený, dobrý výkon ostrieľaného vlasáča Feia. Pridali sa Stankovič s Podraščaninom a nadštandardne opäť takmer bezchybný výkon Grebenikova. Je radosť pozerať na ten cit na loptu. Tuším ten mladý pánko s tou loptou už asi aj spinkal v mamičkinom brušku.  Prvé libero Ignaczaka nahradil v druhom sete libero Wojtaszek a ten priniesol z môjho pohľadu pokoj a bojovnosť do tímu. Postrehol som ešte jednu dôležitú zmenu, keď do štvrtého setu poslal tréner Blenginy do zápasu Američana Priddyho a ten sa mu aj patrične odvďačil. Bol na sieti, keď tri krát Taliani zablokovali. Jeden krát to bol istotne Priddy, raz sa tak tváril, no to som si nie istý J. Zápas bol ako na hojdačke a prišlo aj na tie break. Ich STAR Bartek Kurek dal síce štatisticky najviac bodov, no pocitovo v čase, kedy sa až tak chlieb nelámal. V dôležitých fázach zápasu pochybil. Keďže sa v porovnaní s predchádzajúcim dňom Akhremovi až tak presvedčivo nedarilo, mal nahrávač Drzyzga hlavu v smútku, kam to hodiť. Po dvoch hodinách pekného divadla sa z bronzu tešili Taliani so svojimi TIFOSI a myslím si, že vcelku zaslúžene.

Finále

Kazaň-Trentino 3:2
Finálový zápas sledovalo o málinko menej divákov, ako zápas domácich o tretie miesto, „ len „ 11 tisícok. Atmosféra však bola aj napriek tomu opäť vďaka divákom, spíkrovi a klavíristo - bubeníkovi ( stíhal hrať aj na klavír a bicie. Také duo YAMAHA v jednom J )veľmi živá. Veľká časť divákov v Tauron aréne držala päste Talianom. Tí nastúpili do zápasu excelentne. Po dvoch setoch svietilo na skóre tabuli dva nula, keď sa v útoku proti ruským blokom presadzoval hlavne „ Grék „ Djurič. Ten bol spočiatku takmer neomylný a hral rovnako ako včera výborne. Keď sa k nemu pridali Antonov s Urnautom, stav bol po dvoch setoch taký aký bol. Ruskí hráči pôsobili málinko prekvapene, no žiadna panika sa nekonala. Ono sa ťažko číta z ich tvári, ako na tom sú, pretože POKER FACE je POKER FACE. Taký Gutsalyuk bol podľa mňa v minulom živote špión. Kazaň hrala trpezlivo svoju hru postavenú na prevysokých blokoch, veľmi razantnom servise a tvrdých útokoch z oboch krajov siete. Tam úradovali hlavne výborný Mikhailov, rovnako výborný Leon a spoľahlivý Anderson. V tomto finálovom zápase sa udiali podľa mňa dve dôležité zmeny. Jedna nevynútená, kedy podvrtnutý členok nahrávača Kobzara zariadil príchod pre tento zápas druhého nahrávača Butka a druhá zrealizovaná trénerom Aleknom, kedy v semifinále výborne hrajúceho libera Verbova nahradil živou vodou pokropený bulhar Salparov. Tieto „ čendže „ boli podľa mňa dôležité a Kazaň od tohto momentu začala šliapať ešte presvedčivejšie. Djuričovi postupne dochádzala fyzická para a nepresadzoval sa tak, ako prvé dva sety. Slúži mu však k veľkej cti, že aj napriek tomu, že si počas každej prestávky ľadoval svoje ubolené koleno šliapal cez bolesť. Streďáci sa v útoku veľmi do hry nedostali čo pripisujem ruským kaťušiam na podaní. To čo však dostali, tak poväčšine úspešne položili na zem. V obrane na sieti mali sem tam kolotoč, keďže variabilita nahrávok Butka a úspešnosť jeho kolegov z útoku im výrazné body do štatistík nepriniesli. V piatom, rozhodujúcom sete pokračovali ruskí hráči vo svojom výkone, pričom taliani boli menej presvedčiví. Spomínaný Djurič „ odišiel „, Urnaut bol ubránený a v závere podľa mňa „ dva – tri krát „ zazmätkoval dovtedy excelentne hrajúci nahrávač Simone Giannelli. Po konečnom hvizde rozhodcu nastala veľká radosť na jednej strane a smútok na strane druhej. Môj osobný pohľad je ten, že trofej sa dostala do správnych rúk. Tréner Alekno mal väčšie možnosti rotovať hráčov, ako jeho kolega Stojčev bez výraznejšej zmeny výkonu toho, ktorého hráča.     

Pár postrehov :

Fan Shop permanentne preplnený fanúšikmi, ktorí nakupovali ako zmyslov zbavení, hrali predsa ich „ miláčikovia „.Bolo naozaj závidenia hodné sledovať poľských kibicov, ktorí mali na sebe oblečené dresy domácich a ak to neboli dresy klubové, boli oblečení v dresoch reprezentačných, dokonca niektorí aj futbalových, alebo minimálne v čomkoľvek v kombinácii červeno bielej. Naozaj majú podľa mňa silné národné cítenie a sú hrdí na svoj pôvod.  Na strane druhej ceny tričiek, dresov a ďalších srandičiek boli v prijateľných cenách každému, kto prejavil záujem. Málinko na škodu je fakt, že sa predávali „ len „ domáce dresy, mikiny, šiltovky , tričká a ďalšie SUVENÍROS. Nepoznám síce dohody medzi usporiadateľom a CEV – kou, no ak by boli v ponuke aj kluby zvyšné, možno by domácim zašušťalo viacej zlotých, no zrejme by sa museli podeliť. Predsa len, taliani sú v móde TOP a tak vyzerali aj ich dresy J.

V hale všade dostatok gastro stanovíšť, kde boli úplne pohodové ceny a minimálne rady na státie. To že sú poliaci obchodníci je stará známa vec a platba v eurách bola pre nakupujúceho nevýhodnejšia, ako platba v zlotých. Manipulačný poplatok je predsa „ prevít „. Alkohol bol dostupný v podobe piva a hoci sú poliaci národom VODKA LOVE, chmeľového drinku tieklo dostatočne. Niektorí sa síce po hale sem tam zamotkali, no nepostrehol som žiadneho agresívneho zúfalca, ktorý by hľadal dôvod na melu. V tomto bol maximálny pokoj zbraniam.
Bolo zaujímavé sledovať reč tela ruského trénera Alekna. Prvá fáza, keď sa akože nič významné nedialo bola s rukami za chrbtom, prípadne rukami pri tele. Ak sa výsledok v prvej polovici setov nevyvíjal v prospech zbornej komandy, položil si Alekno obe ruky na svoje statné brucho, ktoré vytlačil pred seba do mierneho záklonu. Akonáhle sa set preklopil do dôležitej fázy lámania sa setu a stav bol nepriaznivý, Alekno mal ruky v bok a to bol signál pre hráčov – „ molodci eto nechorošo „.
Po skončení zápasov sa nekonala nám dobré známa dopravná zápcha v podobe nezvládnuteľného chaosu. Presun automobilov, autobusov, taxíkov a iných približovadiel bol hladký a bezproblémový. Žeby vhodne posadená hala do celkovej infraštruktúry ?

Sledoval som s úžasom, ako veľmi mladá generácia hráčov ovláda loptu, rieši a zvláda herné situácie, plní si svoje role, prípadne rozhoduje zápasy. Simone GIANNELLI, Wilfredo LEON VENERO, Thomas JAESCHKE, Micah CHRISTENSON, Ivan DEMAKOV, Victor POLETAEV, Aleksander SLIWKA to počas víkendu ukázali. Niektorí dostali príležitosti viacej a niektorí naopak.
Tiež bolo atraktívne stretnúť v útrobách haly, prípadne v meste svetové volejbalové mená, či už hráčske, alebo trénerské. Z našich volejbalových mien som stretol rozhodcovskú dvojicu Ďura Mokrého s Igorom Porvazníkom a tiež som v hale uvidel aj Igora Prieložného. Samozrejme predpokladám, že v Krakowe bolo veľa našich. A tí ktorí neboli, môžu ľutovať.

M.M